Všetci sme chceli žiť
Až na Dukle som pochopil všetku krutosť vojny, priznáva plukovník v. v. Ján Minárik (88). Pred 65 rokmi bol veliteľom mínometnej čaty v rámci 2. československej paradesantnej brigády.
Kde ste sa nachádzali 4. októbra 1944?
V bezprostrednej blízkosti našich štátnych hraníc. Na hraničnú čiaru sme sa však nedostali medzi prvými. Mínometníci sa museli zdržiavať trochu vzadu za pechotou. Keď sme tam dorazili s našimi zbraňami, bolo už po oslavách.
Bol vôbec čas niečo oslavovať?
Samozrejme, že nie v zmysle nejakej tancovačky. Chlapci tam však postavili hraničný stĺp a prejavili ľudskú radosť z toho, že konečne sú doma. Netrvalo to však dlho, boje predsa prebiehali ďalej. Generál Sázavský sa dostal na mínu – dva metre pred čiarou! – a zahynul. Bolo po radosti.
Prečo v tejto bitke boli také veľké straty?
Rozmýšľam nad tým už roky rokúce. Útok sme začali z poľského Krosna. Nemci boli zakopaní v kopcovitom teréne. Oni nás videli, keď sme vyrážali do útoku, a mali nás ako na dlani. Naše vojská sa nemali kde skryť.
Je pravda, že útočiacich v prvej línii sa zmocnila panika a dali sa na útek?
V každej bitke, napríklad aj v bitke o Kyjev, sa našli vojaci, ktorí sa zľakli – chceli žiť, ako sa hovorí – a nevideli inú šancu, ako odísť z línie.
Ale muselo sa do nich strieľať, aby sa obrátili?
Na to tam boli poľní žandári, aby utekajúcich vracali do boja. A svedčilo to aj o nie najlepšej bojovej morálke a o nedostatočnej príprave útoku.
Bola Dukla niečím výnimočným na vašej frontovej ceste?
Áno, vynímala sa najmä horským, husto zalesneným terénom. Boje na Ukrajine prebiehali v rovinatom teréne. Na Dukle bola veľmi silná obrana. Nemci boli dobre zakopaní a mali schopných ostreľovačov. S obľubou vyhľadávali pozorovateľské posty. Často som býval na pozorovateľni v prvej línii, aj preto o tom hovorím.
Koľkí z vašej čaty Duklu neprežili?
Polovica mužstva.
Kde sú pochovaní?
Zväčša na Dukle. Preto tam každý rok na výročie chodím, teraz však nemôžem, nohy mi akosi prestávajú slúžiť.
Ako ste sa vlastne dostali do zahraničného vojska?
Veľmi zložitou cestou. V roku 1939 som si ako študent myslel, že Sovieti privítajú slovenských antifašistov s otvorenou náručou. Po prechode štátnej hranice som sa im sám prihlásil. Za nelegálny prechod ma však odsúdili na tri roky v gulagu. Dostal som sa do pracovného tábora v Karélii za polárnym kruhom. V neuveriteľne drsných podmienkach tam väzni stavali novú železnicu.
To bola vaša príprava na front?
Mnohí s podobným osudom v stalinských táboroch zahynuli a ja by som skončil asi rovnako, nebyť možnosti odčiniť údajné hriechy na vojne, v československej jednotke, ktorá sa začala formovať koncom roku 1941 v Buzuluku.
Súvisiace články