Prevratom sa najviac darí cez víkend
Prevratné udalosti roku 1989 sa začali v piatok večer. Nasledoval víkend, dva voľné dní, ktoré sú dodnes zahalené hmlistým oparom. Najväčšou záhadou ostáva, prečo vtedajším mocipánom trvalo tak dlho, kým sa rozhýbali. Keď v nedeľu večer po prvýkrát zareagovali, situáciu v hlavnom meste už začínala kontrolovať opozícia.
Ani po dvadsiatich rokoch od novembrovej revolúcie sa nedarí celkom vyjasniť pôvod a motívy dezinformácie o „mŕtvom“ Martinovi Šmídovi. Mal zahynúť po zrážke mladých demonštrantov s poriadkovými silami na Národnej triede v Prahe. Práve táto fáma zohrala podľa viacerých aktérov pamätných udalostí a historikov úlohu budíka. A priviedla na české i slovenské námestia státisícové davy.
Všetko sa začalo spomienkovou akciou k 50. výročiu úmrtia iného poslucháča pražských vysokých škôl – Jana Opletala. Sedemnásteho novembra 1989, približne o 16. hodine, sa v priestoroch Albertovho námestia zhromaždilo asi 15-tisíc študentov. Skandovali heslá Nechceme vládu jednej strany! Slobodné voľby! Prepusťte všetkých politických väzňov. Nechceme Jakeša! Dubček, Dubček! Nech žije Havel!
Podobné nápisy sa objavili aj na transparentoch, ktoré niesli účastníci manifestácie na Vyšehradský Slavín, kde bola oficiálna časť ukončená pietnym aktom. Asi 5-tisícvý sprievod potom pokračoval Vyšehradskou ulicou do centra mesta.
Po prehradení tejto ulice policajným kordónom dav pokračoval v ceste na Národnú triedu, ktorú takisto uzavreli poriadkové sily. Po opakovaných výzvach rozísť sa policajti posilnení jednotkou osobitného určenia, takzvanými „červenými baretmi“ zasiahli proti demonštrantom s obuškami. Časť z nich nahnali do podlubia vedľa Reduty a surovo zmlátili.
„Zhora sme mali síce pokyn nezasahovať proti študentom, ale zároveň sme dostali rozkaz nepustiť demonštrantov na Václavské námestie, kam zjavne smerovali,“ vysvetľoval neskôr situáciu veliteľ zásahu podplukovník Michal Danišovič. V roku 2000 bol odsúdený na tri roky podmienečne za zneužitie právomoci verejného činiteľa.
Počas policajného zákroku sa nielen zatýkalo, na rozdiel od predchádzajúci pražských demonštrácii ostalo na dlažbe aj plno zranených, ktorých sanitky rýchlo rozvážali do najbližších nemocníc.
Bez spojenia niet velenia
Na druhý deň bola sobota. „Bol som doma a venoval sa bežným rodinným veciam, keď ma okolo jedenástej upozornil syn, že rakúsky rozhlas vysielal mimoriadnu správu o situácii v Prahe – vraj tam prišlo k brutálnemu zásahu polície a jedného študenta pritom zavraždili,“ spomína Ivan Knotek, vtedajší člen politbyra a jeden z tajomníkov ÚV KSČ.
Hneď volal do Prahy na hlavné ústredie komunistickej strany. Od službukonajúceho pracovníka dostal odpoveď, že nič zvláštne sa nedeje a že od federálneho ministerstva vnútra nemajú žiadne informácie spomínaného druhu.
Až neskôr sa ukázalo, že ani kľúčové postavy represívneho systému neboli v tom čase v Prahe. Minister vnútra František Kincl už v piatok poobede odcestoval za rodinou do Ostravy. Jeho prvý námestník Alojz Lorenc (zároveň riadil Štátnú bezpečnosť), bol v sobotu tiež doma, v Bratislave. Prahu opustil v sobotu ráno, veď nič strašneho sa tam neudialo…
Krátko po príchode domov mu však volal náčelník kontrarozviedky Karel Vykypěl. Niekto vraj pri policajnom zákroku zomrel! Lorenc hneď vydal pokyny na overenie správy. A vyvolával svojmu šéfovi, ministrovi Kinclovi. Ale pokusy spojiť sa s ním nedopadli úspešne. Nebol vo svojom byte.
Generálneho neslobodno rušiť
V sobotu 18. novembra 1989 sa nedalo dovolať ani ku generálnemu tajomníkovi Milošovi Jakešovi, ktorý oddychoval v straníckom rekreačnom zariadení na Slapoch. Vtedajší šéf mestskej organizácie KSČ v Prahe Miroslav Štěpán tvrdí, že služba na ústredni odmietala ho prepojiť. Jakeš si vraj neprial, aby ho ktokoľvek vyrušoval.
Pre prívržencov konšpiračných teórií je to jeden z dôkazov, že novembrová revolúcia prebiehala od začiatku v réžii ŠtB. Veď telefonické ústredne v týchto zariadeniach obsluhovali eštebáci…
Aj Knotekovi je čudné, že organy federálneho ministerstva vnútra neinformovali celú sobotu žiadneho tajomníka ÚV KSČ, ktorý bol v tom čase v Prahe (zo Slovákov Jozef Lenárt), hoci v „stovežatej“ pokračovali rôzne protestné akcie.
Sám Jakeš v svojich pamätiach uvádza, že o „mŕtvom“ študentovi sa dozvedel až v nedeľu predpoludním z telefonátu tajomníka Jana Fojtíka, ktorý sa vrátil z pracovnej návštevy v Moskve!
„Požiadal som ho, aby to overil v ČTK, nemohol však v Prahe nikoho nájsť,“ píše Jakeš. Ale načo bolo takúto informáciu overovať v tlačovej agentúre, keď sú na to oveľa kompetentnejšie orgány?
Eštebák si zahral mŕtveho študenta
Medzitým fáma o nebohom Martinovi Šmídovi obletela celú republiku. „Tú správu som počul v nedeľu devätnásteho z Hlasu Ameriky a hneď som chcel obvolať priateľov a známych s návrhom, aby sme niečo podnikli,“ spomína bratislavský výtvarník Rudolf Sikora. Bolo však iba šesť hodín ráno, a tak na naliehanie manželky ešte hodinu počkal
Potom zavolal grafikovi Miroslavovi Cipárovi a navrhol mu, aby dal dokopy niektorých svojich známych z oficiálnej kultúry. Sám Sikora zburcoval niekoľkých priateľov z alternatívnych štruktúr.
„Stretli sme sa u Cipára, nie však preto, ako sa to tradovalo neskôr, že mali vlastný dom, a ja iba nájomný byt, Cipárovi sme jednoducho všetci dôverovali,“ vysvetľuje Sikora. Rok predtým si bratislavskí výtvarníci zvolili Cipára za predsedu svojej mestskej organizácie a odmietli zhora odporúčaného nomenklatúrneho kandidáta.
Dovedna ich bolo jedenásť a u Cipárovcov sa zišli okolo desiatej. Okrem výtvarníkov ešte spisovateľ Ľubomír Feldek a filmový režisér Martin Hollý. „Nikto z nás tam nebol náhodou, všetci sme už mali za sebou nejaké opozičné vystúpenia, napríklad protesty proti uväzneniu bratislavskej päťky, alebo smelé na tú dobu umelecké diela,“ pripomína Feldek.
Spoločne sformulovali písomný protest. „,Žiadame očistu verejného života od stalinských živlov a ich metód,“ uvádzalo sa v ňom. Potom obvolali ďalších známych a ešte v ten istý deň o piatej podvečer sa v Umeleckej besede zišlo okolo päťsto ľudí – základ budúcej VPN.
V nedeľu večer napokon zareagovalo na piatkový zásah polície aj vedenie štátostrany. Ale jeho vyhlásenie bolo nemastné – neslané a nikoho neuspokojilo.
Moc prežívala agóniu
Správa o smrti študenta Šmída sa prvýkrát objavilo vďaka disidentovi Petrovi Uhlovi a jeho Vychodoeurópskej tlačovej agentúre, ktorá ju posunula rádiu Slobodná Európa. „Údaje o Šmídovi poskytla Drahomíra Dražská, ktorá tvrdila, že bol to jej priateľ a že ho videla mŕtveho, až neskôr sme zistili, že všetko si vymyslela a klamala,“ spomína s odstupom času Uhl.
Dražská bola psychicky narušené mladá žena, podľa niektorých svedectiev dokonca narkomanka. Istý čas však pracovala na vrátnici Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity, kde študovali vtedy až dvaja Martinovia Šmídovci.
Ako vysvitlo neskôr, piatkovej manifestácie sa zúčastnil len jeden z nich, ale aj to nie do konca. Keď zistil, že Národnú triedu policajti prehradili, pobral sa s niekoľkými priateľmi preč.
„Ten víkend som mal pôvodne cestovať na Slovensko na zabíjačku, pozval má tam priateľ Štefan Čulík, ale chystala sa demonštrácia, a tak približne týždeň pred sedemnástym som dal prednosť vlastenectvu pred obžerstvom,“ spomínal Šmíd po rokoch. „Je strašne nepríjemné hrať úlohu, ktorú som si nevybral. Revolúcia bola úplne krásna vec, ale zostáva na nej menšia škvrna, že sa vlastne začala takouto záhadnou fámou“.
Je známe, že zabitého študenta zahral na Národnej triede Ludvik Žifčák. Bol vtedy príslušníkom ŠtB, ktorý sa infiltroval do študentského hnutia. A to je hlavný tromf v rukách zástancov teórie o levom podiele tajných služieb na novembrovom prevrate.
Skôr však možno súhlasiť s americkým historikom Padraicom Kenneyom, ktorý udalostiam v Prahe venoval osobitnú štúdiu Tvrdí v nej, že „aj keby boli tieto udalosti skutočne riadené, tak to, čo nasledovalo v ďalších dňoch, riadené určite nebolo.“
Už v pondelok sa ukázalo, že moc je paralyzovaná. S takýmto vývojom udalosti vôbec nepočítala. Režim sa zrútil pod vplyvom medzinárodných okolnosti a pod tlakom nespokojnej domácej verejnosti.