Čo bolo, keď neboli hamburgery?
Zapekaná bageta, hranolčeky s tatárskou, kebab a hamburger? Socialistické "fastfoody", to boli ryby, parížsky šalát, obložené chlebíčky a ruské vajcia v bufetoch s názvom Bufet alebo Lahôdky. Dva hity ich sortimentu dali svetu Česi.
Obložený chlebíček vymyslel začiatkom 20. storočia pražský lahôdkar Jan Paukert, keď ich rodinnému priateľovi maliarovi Janovi Skramlíkovi nevyhovovali malé chuťovky. Ruské vajce zas v 50. rokoch minulého storočia „vynašiel“ Josef Hliňák, prevádzkar populárneho automatu Koruna na Václavskom námestí v Prahe.
Na jahodové kokteily do Mliečneho baru
Keď do Bratislavy začiatkom 80. rokov dorazil hotdog, na Šafárikovom a neskôr na Dulovom námestí sa na túto novinku v zime stálo v niekoľkometrových radoch. Potom bola ďalšia novota, Gurmán na Poštovej. No poďme hlbšie do minulosti. „Najlepšie si spomínam na sústavu fastfoodov, ktoré sa volali Ryba,“ vraví spevák Peter Lipa. „Jeden bol tam, kde stojí teraz Prior, čiže Tesco, druhý bol pri Laurinskej. Chodil som často na tresku a feferónkový šalát.“ V bufete na Suchom mýte si zas dával henry vajce. „Lebo henry bolo lepšie ako ruské vajce. Henry bolo so šunkou a ruské bolo so salámou. Aj v Mliečnom bare som sa občas zastavil, to bol dôležitý stravovací bod. V treťom ročníku vysokej školy som chodil na vojnu, jeden deň v týždni. Vtedy som raňajkoval dole v Luxorke, lebo tá už bola ráno otvorená a blízko som nastupoval na autobus do Ovsišťa. Kúpil som si veľký bosniak, maslo a Nivu, to bola moja obľúbená strava.“ Legendárny Mliečny bar navštevoval pravidelne aj spevák Pavol Hammel. „Čo tam je teraz? McDonald´s? Veď to bolo niečo podobné, len to bolo predtým podstatne lepšie. Ruské vajíčko stálo tri koruny a henry tri päťdesiat. Predávali sa tam mliečne kokteily. Keď sa nám podarilo, dali nám aj s rumom, ale inak boli iba také jahodové. A potom som mal rád Ryby, jedna Ryba bola ešte asi pred dvoma rokmi na Jakubovom námestí, taký pozostatok. Ryby boli senzačné, to bol svetový unikát – tie vážené šaláty. A to bol celý fastfood. K tomu, keď ste mali čerstvý rožok – úplná bomba.“
Keďže Mliečny bar bol neďaleko Národného divadla, chodilo doň veľa hercov. „Na bryndzové halušky a kyslé mlieko k tomu. Určite nie acidofilné, ale veľmi podobné, nejaký cmar,“ spomína si Milan Kňažko. „Pamätám si tiež na potrubie, priehľadné, z plastu, v ktorom prúdilo mlieko, kakao a tuším aj čaj, priamo k spotrebiteľovi. Ešte bol bufet v obchodnom dome Aso na Námestí SNP pri kine Praha a pod Savoyom boli tiež známe Lahôdky.“ Kňažko by dal „mekdonaldy“ z mesta úradne odstrániť. „Je to vulgarizácia stravovania. Hodí sa to možno do Ameriky, ale je to absolútny deštrukčný atak na akékoľvek chuťové diferenciácie. Myslím, že vo Francúzsku už zakázali budovať nové tieto zariadenia.“
Na bratislavské Tempo si spomína produkčná Oľga Hromkovičová. „Každý večer sme boli vo Véčku a oproti Véčku sa čakalo na nočné autobusy. Preklenúť čas medzi jedným a druhým pomohla jednoznačne návšteva Tempa, ktoré bolo hneď na rohu, kde je teraz Ľudová banka. Tam bola neuveriteľná zmes rôznych typov ľudí od vandrákov až po ľudí z umeleckej brandže. Ponúkali sa tam rôzne klobásočky a páročky. Asociáli vždy striehli, kto čo nechá a vrhali sa na taniere. No malo to atmosféru.“ Hromkovičová nedá tiež dopustiť na Kryštál bar na rohu Mariánskej a Špitálskej. „To bolo ďalšie kultové bratislavské miesto. Varili tam povestnú fazuľovicu, ktorá kadekoho, kto už mal problém s alkoholom, postavila na nohy.“ No a ďalší je legendárny Pipi gril. „Oproti VŠMU bol však Curisu gril, nikto nevedel, čo ten názov znamená. Tam robili mimoriadne dobré veci, kuracie polievky, plnky. Celá VŠMU sa tam prestravovala. Stačilo si dať polievku, bola totiž veľmi hustá, s množstvom mäsa.“ Lacno naobedovať sa dalo aj U mäsiarov na Štúrovej a v bufete Liptov pri Hodžovom námestí. A nezabudnime na dôležité Lahôdky pri predajni Teta na Dunajskej.
Bufetové Slovensko
Herečka Kveta Stražanová vraví, že aj v Prešove bol Mliečny bar a stravovacie zariadenie s názvom Verchovina. Na košický Gastrodom na Mlynskej spomína novinárka Anka Lučaiová. „Klasická samoobslužná záležitosť. Dávali sme si šaláty, Ruské vajce alebo šunku v aspiku. Keď si zákazník vybral tovar, dostal lístok a išiel zaplatiť do kasy. Ruský systém,“ smeje sa. Jej druhé obľúbené miesto boli Lahôdky na najvyššom poschodí v Priore na Leninovej, dnes Hlavnej ulici. „Tam som si dávala banány v čokoláde alebo lukulský pohár. Vždy sme sa tam zastavili naraňajkovať, keď so mnou mamka išla na neďalekú polikliniku na odber krvi, to sa chodilo nalačno. V lahôdkach kúsok od Gastrodomu mali zas pražskú šunku v konzerve, kaviár a všeličo úzkoprofilové. Na grilované kurčatá bol Pipi Gril blízko Gottwaldovej sochy na Leninovej ulici. Na Leninovej, kúsok od Domu obuvi, bol Dom potravín, aj tam boli Lahôdky. Na Námestí maratónu mieru bola reštaurácia Semafor, mali v nej vynikajúce palacinky a buchty na pare, aj dukátové buchtičky so šodó. Na Kováčskej ulici bola zas reštaurácia Malá fajka, kde sa chodilo na fazuľovú polievku.“
Herec Ivan Palúch si spomína na bufet v Banskej Bystrici na Hornej ulici oproti pošte. „Bol to ľudový bufet, kde sa "fasovali“ polievky, držková, gulášová, hovädzia. Jedávali sa tam aj jaternice, zemiakové placky a vajcia našich osloboditeľov, tých bolo fúra. To miesto sa vyznačovalo tým, že tam gonokoky plávali vo vzduchu, mohli ste tam chytiť aj aids aj kvapavku, aj všetko možné. Do bufetu chodili aj úradníci, aj Cigáni, hygiena tam nebola bohvieaká. A smrad tam bol z rýb – z pražených, údenáčov a kyslých zavináčov. Nikdy som tam nechodil jesť, iba na borovičku a malé pivo s básnikom Mikim Kováčom. Bolo to báječné." Z Bratislavy mu utkvela v pamäti Perlička na rohu oproti Univerzitnej knižnici. V tomto zariadení 4. cenovej skupiny ste mohli krátko po revolúcii stretnúť aj predsedu Najvyššieho súdu profesora Karola Planka.
Veľké srdce a Koruna
„Svoju kariéru bufeťáka som začal v útlom detskom veku, keď ma starí rodičia brávali do nonstop kina Palace na pásma kreslených rozprávok a filmových grotesiek a potom do susediacej vývarovne Palace,“ spomína spisovateľ Peter Pišťanek. „To bolo v polovici 60. rokov a „Palacka“ bola zariadená v dôsledne bruselskom štýle vrátane drôtených stoličiek a kozmicky ladenej fresky na stene za pultom. Mojím najobľúbenejším jedlom bolo ruské vajce a sviečková na smotane. Dnes je tam banka.“ Keď v 80. rokoch robil strážcu parkoviska v centre Bratislavy, chodieval rád po nočnej na raňajky do bufetu Veľké srdce. „Šunkovo-syrový nárez a veľké pivo desiatka – raňajky šampiónov. Tety predavačky vo Veľkom srdci som mal rád aj preto, lebo mi vždy ochotne zamenili asi tri kilá korún, dvojkorún, päťkorún a desaťkorún, čo som utŕžil na prepitnom, za milo šuchotavé bankovky.“ Dnes je tam McDonald’s. „Nič proti big macom a cheeseburgerom, ale na taký socialistický šunkový nárez nemá ani jeden z nich. A nesmiem zabudnúť ani na bufety, vývarovne a automaty v Prahe, meste, ktoré mi prirástlo k srdcu už v mladosti a dodnes je mestom môjho života. Mal som šťastie, že som zažil zlaté časy automatu Koruna na Můstku, na dolnom konci Václavského námestia, ba aj skvelú vývarovňu na hornom konci Nerudovej ulice, s najlepším gulášom, aký som kedy vo vývarovni jedol. Môj najlepší priateľ Dušan T., s ktorým sme boli spolu v Prahe na samom sklonku socialistickej éry, v októbri 1989, mi dodnes pripomína, ako som po prehýrenej noci, okolo siedmej ráno, po dvoch „vyprosťovacích“ plzniach a jednom guláši "se šesti“, vošiel nepozvaný do kuchyne a pobozkal ruku šokovanej tete kuchárke. Dnes je tam predajňa bábok a bábkových divadielok. Aspoň že tak."
ANKETA:
„Do Mliečneho baru, ako aj do Ryby na Kamennom námestí, som veľmi rád chodil a vždy som si aj veľmi dobre pochutil. Dokonca vtedajšia vedúca Ryby pani Lidka Štefaničková, ktorá tiež žila od roku 1968 v našej blízkosti vo Švajčiarsku, nás často hostila rôznymi výbornými šalátmi – najmä treščím, sleďovým a feferónkovým. A tak sme neboli ani v ďalekej cudzine ukrátení o také dobroty, na aké sme boli zvyknutí v 60. rokoch v našej Bratislave. Do Mliečaku, ako sme volali Mliečny bar na našom obľúbenom korze, som rád chodil okrem iného na ruské vajcia alebo zemiakové placky. Mňam.“
„Bratislava je dnes krásne vynovená, s pýchou do nej posielam známych zo Švédska aj svojich synov s rodinami. A veľmi sa im páči. Lenže im nechýbajú veci zo starých čias, na ktoré ja nostalgicky spomínam. Napríklad na Mliečny bar na korze oproti Národnému divadlu. Na božské obložené chlebíčky, mliečne kokteily za neuveriteľne slušné ceny, takže ako študenti sme si ich mohli dovoliť. A aká tam bola atmosféra! Neosobný a tuctový McDonald tomu nemôže konkurovať! Roland je síce veľký a pekný, ale ako mi chýba cukráreň Stürzer, ktorá na tom mieste bola a kde som chodila na rande a dávala si gaštanové pyré, punčové rezy a krémeše, aké sa už vôbec nevyrábajú. Chýbajú mi lahôdkarne. Keď si dnes chcem dať zavináča – vždy po ňom túžim! – môžem ísť akurát do Tesca a zjesť ho tam, alebo si ho dať zabaliť, ale to nie je veľmi romantické. Ale už mi tečú sliny.“
„Keď som bol asi 12– až 13-ročný, myslím, že vtedy otvorili Mliečny bar na Hviezdoslavovom námestí, teraz je tam McDonald 's, čo je symbolické. Chodil som tam a dával som si jogurt, ktorý predávali v takej sklenenej fľaštičke. Navrchu bol džem, to bolo veľmi atraktívne. A atraktívne bolo aj ruské vajíčko. V Luxorke bola zas taká vývarovňa, nie v kaviarni, ale dole v tej budove. Neviem, čo tam je momentálne, nedávno tam ešte bolo kníhkupectvo. A potom na Suchom Mýte, vedľa bývalej budovy divadla Astorka, bola tiež jedna vývarovňa, kde bol dosť veľký zápach z kuchyne, ktorý šiel až na ulicu, takže sme ten podnik volali Smrdáky. Na Kamennom námestí, tam, kde je teraz Tesco, bola Ryba. Do nej sme chodili na šalát z tresky. Bolo to oproti terajšej predajni Baťa, teraz je tam vedľa tuším predajňa nábytku.“
Súvisiace články