Prvý apríl prináša vtákoviny
Prvý apríl prináša smiech aj slzy: Zišlo by sa viac humoru, ale žart môže aj ublížiť. Prvý apríl patrí vtákom a žartom. Nie je to sviatok - nemusí sa piecť ani hodovať, nedávajú sa darčeky, stačí mať dobrú náladu a dobré nápady. Nie je to zatiaľ komerčná záležitosť, a tak na prvého apríla panuje dobrovoľnosť a voľnosť. Každý môže postupovať podľa svojej fantázie.
Ilustračné foto
Ľudia sa však v tento deň rozdelia – niektorí sú herci, druhí obete. Herci zahrajú divadielko, predstierajú, klamú, žartujú a obete im naletia. V tomto súboji však niet porazených ani urazených. Obyčajne sa všetko končí smiechom. Stať sa iniciátorom prvoaprílového skeču, to si vyžaduje talent a odvahu. Človek, ktorý sa púšťa do prvoaprílovej provokácie, je autorom scenára, režisérom, hercom i dramaturgom malého divadelného dialógu.
Napríklad pri prvoaprílových scénkach v časoch žiackych si ani neuvedomujeme, že odriekame svoje prvé dramatické dialógy: Obyčajná veta: Čo to máš na nose? prednesená s patrične hranou hrôzou je malým divadelným výkonom. Nasleduje rekcia obete, jej zmätené počínanie a potom smiech. Tak sa končí aj správne divadelné predstavenie. Okolostojaci majú obyčajne najväčšiu radosť. Smejú sa tlieskajú: Prvý apríl, Prvý apríl!
Zákerný deň
Zvláštne je narodiť sa prvého apríla. Je to rozmarný dátum, ktorý sľubuje pestrý osud. Zo známych slovenských osobností sa napríklad prvého apríla narodil skladateľ Gejza Dusík (1907). Ako keby sa ten dátum preniesol do jeho tvorby, v ktorej bolo veľa príjemnej veselej, ľahkej hudby. Zložitejšiu prvoaprílovú povahu má svetoznámy spisovateľ Milan Kundera (1929), ktorý robí problémy aj svojim rodákom – odišiel z Čiech do emigrácie, píše po francúzsky a od všetkého sa dištancuje. Je tvrdohlavý ako jeho zverokruhové znamenie baran.
Možno práve dátum narodenia, 1. apríl, istým spôsobom priviedol Milana Kunderu aj k napísaniu jeho slávnej knižky Žart, ktorá bola aj sfilmovaná. Je tam silná scéna, keď krásna mladá žena, predmet erotických túžob aj nástroj pomsty, skončí s tragickou hnačkou v drevenom vidieckom záchode. Tak rukolapne podal Kundera obraz toho, ako sa môže skončiť žartovanie, najmä v ťažkopádnom prostredí. (Išlo o pohľadnicu s „ideologicky závadným textom“: Optimizmus je ópiom ľudstva, zdravý duch páchne blbosťou. Nech žije Trockij…”) Žart vyvolal príbeh, ktorý vydal na knihu. A tá svedčí o celej dobe.
Sú však aj bežnejšie príbehy, keď po žartoch tečú slzy. Koľkokrát zaznie po žartovaní ospravedlňujúce: Len som žartoval. Ale, čin už spustil dianie, ranil niekoho. Prvý apríl je teda aj zákerný deň.
Herci a obete
Slabšie povahy môžu trpieť šikanovaním tých šikovnejších, čo zľahka vymýšľajú, oslovujú, žartujú, naťahujú. Preto sa treba mať na pozore a z pozície potenciálnych obetí prejsť do útoku. Zmysel prvého apríla je precvičiť si schopnosť smiať sa, žartovať, byť vtipným. Ako letci, čo na lietadlo. do ktorého práve nastupovali pasažieri, pripevnili značku Cvičná jazda.
Takú možnosť nemá každý, ale jednoduchú srandičku si dovoliť môže. Humoru je okolo nás málo, a tak sa zíde podnietiť ho. Chýbajú napríklad humoristické časopisy, ktoré by nielen dodávali úsmev do života po celý rok, ale by aj nastavovali kritické zrkadlo. U nás vychádza napríklad Kocúrkovo, ktoré vydáva karikaturista Milan Stano. Prvý apríl považuje za medzinárodný deň humoru a má ho rád: „Vtedy si beztrestne uťahujem z iných a moji známi a rodina si uťahuje zo mňa. Pred pár rokmi ma ráno na 1. apríla zobudila manželka, že napadol sneh, aby som ho šiel odhŕňať. Naletel som. Syn Maroš ma dostal, keď ma ráno zobudil, že naša kólia Asta urobila kôpku pod schodami. Psa som večer zabudol vyvenčiť, a tak som tam letel s vedrom.“
Vtipy už len na jeden deň v roku?
Na prvého apríla sa vieme zabaviť sami, ale čo po ostatné dni? Zdá sa, že Európa zvážnela, alebo už nepotrebuje satiru. Milan Stano o tom hovorí: „Bohužiaľ, skoro všetky renomované humoristické časopisy v Európe prestali vychádzať. V deväťdesiatych rokoch zanikol slávny Punch, vo Waršave zanikli Spilki, v Maďarsku miesto Ludas Maty začali vychádzať rôzne lacné humoristické časopisy ako Pesti Móriczko, ktoré postupne krachovali. V Čechách moji českí kolegovia niekoľkokrát kriesili Dikobraz, no zakaždým skrachoval. V Moskve asi trikrát obnovili Krokodíla, no teraz tam nič humoristické nevychádza, aspoň mi to tvrdia moji ruskí priatelia. Jedine v Berlíne obnovili Eulenspiegel, ktorý s prestávkami doteraz vychádza. Na Morave vychádzajú Trnky Brnky, ktoré vydáva Richard Jaroněk, ktorý ich začal vydávať v roku 1990, o mesiac neskôr ako ja. V Paríži už desaťročia vychádza satirický časopis Káčer. Viac karikaturistických časopiseckých pokusov vychádza sporadicky na internete, lebo tam sú náklady omnoho nižšie. Objavujú sa tu i rôzne portály anekdot, ale tam sú vtipy bez ladu a skladu a treba dlho hľadať v tej skrumáži bradatých vtipov, než nájdete niečo originálne.“
Dnešná doba je protirečivá. Hovorí sa, že nie je toľko vtipov, čo bývalo, ale asi ide len o spôsob šírenia. Na internete sa objavuje dosť vtipov, no – sú rôznej úrovne. Nie sú to kvalitné kresby, ktoré robili skúsení výtvarníci, ale skôr rôzne obrázkové koláže a trikové záležitosti. Skôr sa orientujú na erotiku. Ako je to však v skutočnosti?
Milan Stano je v kontakte s tvorcami ľudového humoru na Slovensku a na základe svojich skúseností tvrdí, že tento pramienok nevyschýna a že je humor je rôznorodý. „Chcel som pôvodne vydávať karikaturistický časopis, lebo sám som bol karikaturistom, ale moji čitatelia ma poopravili. Čitatelia, prispievatelia a spolupracovníci chceli viac anekdot aj s menami tých, ktorí ich posielajú. Posielajú množstvo najrôznejších vtipov, humorných postrehov, od politických, erotických, športových, policajných až po blondínkovské. Píšu rôzni ľudia, od grafomanov, až po úžasne vtipných prispievateľov zo všetkých kútov našej vlasti. Niekedy natrafím na perly, až sa mi srdiečko zasmeje. Kocúrkovo je ľudový časopis a pre ľudí, inak by ho nečítali a nevydržal by bez reklamy 20 rokov. Keď som vlani pripravoval k dvadsiatemu výročiu knihu o ňom "Kocúrkovo a jeho príbeh“, zistil som, že mám do činenia s obrovským archívom humoru – od známych mien ako Rasťo Piško, Milan Lechan, Andrej Reiner, Alexander Karšay, Jozef Bily až po neznámych a vtipných milovníkov humoru. Slováci majú zmysel pre humor. Je to iba neznalosť, keď niekto tvrdí, že humor sa stráca z nášho života. Prvý apríl je toho dôkazom. Nie je to oficiálny sviatok a predsa si ho stále pripomíname."
A to mu ešte konkuruje aj oficiálny Deň vtákov, ktorý je tiež prvého apríla. Ale vtákoviny ako vtákoviny – je to logické.
Súvisiace články