Čierne ovce Sviatkov práce

Presne pred šesťdesiatimi rokmi sa písal 1. máj. Celá republika oslavovala Sviatok práce a skandovala na námestiach. Len mladý Štefan Kolečáni si práve vtedy obliekal uniformu s čiernymi výložkami, rovnošatu takzvaného čierneho baróna.

Bol jedným zo šesťdesiattisíc mužov, ktorí prešli armádnymi pomocnými technickými prápormi, ktoré v komunistickom Československu existovali od roku 1950 až do roku 1954. Pre režim boli ideálnym prostriedkom, kde sústrediť svojich odporcov a nepohodlné osoby a ako zároveň získať lacnú pracovnú silu. Vojenčinu si tu neodkrútili iba mladí chlapci, ale na nebezpečné a ťažké práce sa dostávali neposlušní štyridsiatnici či päťdesiatnici.

Mladým rebelom bol v tom čase aj Štefan Kolečáni. Miestny farár, ktorému pomáhal, navrhol v roku 1948 šikovného chlapca na čelo vznikajúcej organizácie Československého zväzu mládeže. Keď však Štefan odmietol z neho vyhodiť na rozkaz šéfa miestnych komunistov svojho kamaráta, syna mäsiara, stalo sa mu to osudným. Tvrdohlavosť vystačila na 31-mesačný rozsudok.

Pri odvode mal mládenec dostať pečiatku s písmenom A – schopný. Do vojenskej knižky mu však vpísali E – politicky nespoľahlivá osoba. Éčko bolo zároveň vstupenkou do PTP. „Dostal som sa do západných Čiech k mestu Postoloprty. Stavali sme tam letisko,“ prezradil Kolečáni, ktorý sa o vojenskej službe s odstupom času vyjadroval skôr s úsmevom.

„Ja som bol slobodný a okrem toho naučený na prácu, takže ma nevzalo ani to, keď nám oznámili, že sa domov nedostaneme ani po 24 mesiacoch, že sa služba predlžuje na neurčito. Pre niektorých kamarátov to však bolo ťažké,“ dodal rezký dôchodca, ktorý dal bodku k svojmu príbehu len pred pár dňami. V čase, keď ho vzali do PTP, totiž vôbec nevedel, prečo.

Až uprostred apríla totiž konečne dostal do rúk z vojenského archívu svoje papiere. Šesť desaťročí iba tušil, prečo ho komunisti zaradili k „pétepákom“. „Poviem vám, aj som sa zabavil, keď som to čítal. Samé nepravdy tam boli. Vymysleli na mňa, že som pil a bol agresívny. Ja futbalista! A že som rozvracal schôdze,“ hovoril Kolečáni, ktorý podobne ako ostatní „pétepáci“ nemá rád označenie čierni baróni.

Nie sme čierni baróni

Pre knihu Miloslava Švandrlíka ani pre rovnomenný film nemali veteráni pochopenie. „Tam z toho spravili šaškáreň. Napríklad tí dôstojníci neboli takí hlúpi, ako ich vykreslili,“ povedal Kolečáni. Ku kritike sa pridal aj Emil Moravčík, ktorý si v PTP odkrútil „len“ 27 mesiacov. „Ten film o nás nebol. Žiadna poklesnutá morálka, v čate sme mali veľa duchovne založených vojakov. Často sme sa modlili,“ poopravoval obraz o čiernych barónoch.

Napriek tomu, keď sa človek započúval do spomienok mužov, ktorých na celý život poznačili čierne výložky, nemohol sa niekedy ubrániť smiechu. Hoc aj cez slzy. Spoločnosť sa dobre zabávala, keď jeden zo starých pánov rozprával, ako tri mesiace tvrdo pracovali na vojenskom objekte. S označením prísne tajné. „Jedného dňa na Slobodnej Európe hlásili, čo presne staviame aj koľko vojakov na stavbe pracuje. Nik z pétepákov to prezradiť nemohol, museli to byť naši velitelia,“ aj po rokoch sa schuti zasmial.

Komicky pôsobil aj pracovný odev, ktorý mnohí pétepáci nosili. Vtipne o ňom rozpráva hrdina románu Čierne výložky od nedávno zosnulého Adolfa Lachkoviča. „Najviac som bol zvedavý na to špeciálne oblečenie. Nemôžem povedať, že by ma sklamalo, to nie. Veď nemeckí vojaci v ňom prešli od Berlína po Stalingrad a niektorí aj naspäť…“ Hrdina románu pracoval v čiernej letnej bojovej uniforme SS, Kolečáni nám zase ukázal fotografiu, na ktorej je v rovnošate wehrmachtu.

Moravčík zase spomína na scénu ako zo seriálu A je to. V Českej Třebovej ich totiž stavbyvedúci nútili betónovať strop kasární v najtuhších mrazoch. Keď vojaci namietali, že sa to pre zimu neudrží, vyhrážali sa im, že pôjdu za sabotáž do basy. „Len potom raz, už v civile, som čítal v novinách Práca správu s titulkom Nešťastie v Českej Třebovej. Že v kasárňach spadol z prvého poschodia strop. Vravím si, došlo na moje slová. Tak som rozmýšľal, či to mám ísť nahlásiť alebo čo robiť,“ zasmeje sa Emil Moravčík.

Diagnózu určoval holič

Tu už však stojíme na hranici komédie a tragédie. Moravčík, ktorý sa k PTP dostal za to, že študoval teológiu, mal veľké šťastie, že sa jeho pôsobenie u čiernych barónov neskončilo tragédiou. Neutrpel síce smrteľný úraz ako desiatky pétepákov každý rok (len v roku 1952 bolo tých smrteľných 40, okrem toho ďalších 518 ťažkých úrazov). Osudným sa mu však takmer stal zápal slepého čreva.

„Keď som s tým prvýkrát prišiel za našim zdravotníkom, mimochodom, vyučeným holičom, odbil ma s tým, že mám zrejme zápal švindľových blán. Keď ma však zbadal na druhý deň, hneď ma poslali nákladným autom do nemocnice. Neprešla ani hodina a bol som na operačnom stole. Črevo však nevytiahli, lebo by som dostal zápal pobrušnice, na ktorý sa vtedy umieralo. Museli to teda len rozohnať,“ opisoval Moravčík.

V ohrození života ležal Moravčík na lôžku dva týždne. Keď sa zoslabnutý vrátil naspäť k útvaru, bolo práve pred Vianocami. „Mal som už vypísanú dovolenku. Veliteľ ma však privítal s tým, že zatiaľ, čo ja som dva týždne vylihoval, kolegovia pracovali aj za mňa a pred mojimi očami mi tú dovolenku roztrhal,“ trpko vzdychne aj po rokoch Moravčík.

Spomína aj na prácu, keď musel ako závozník len vidlami nakladať tony kamenia na vlečku nákladiaka. Ďalší hovoria o pílení a opracovávaní storočných obrích stromov tupými nástrojmi. Iní o ťažkej práci v bani. „K tomu sa často nadsluhovalo, lebo vždy bolo treba plniť nejaké plány a záväzky či súťaže. Raz to bolo k februárovým udalostiam, inokedy k prvému máju, stále čosi,“ dodal šéf bratislavskej organizácie čiernych barónov František Kľuska.

Odhliadnuc od úsmevných či trpkých príbehov bývalých pétepákov vznik i existencia táborov nútených prác pritom boli v ostrom rozpore s medzinárodnými konvenciami, predovšetkým s Dohodou o nútenej alebo povinnej práci. PTP porušovali hneď štyri články dokumentu, ktorý Medzinárodná organizácia v Ženeve prijala ešte v roku 1930. Kým však žil Stalin s Gottwaldom, pétepákom nepomohli ani naliehanie zahraničia a ochrancov práv.

S tabuľou ich posielali kade ľahšie

Rozkaz obávaného generála Čepičku (mimochodom zaťa Klementa Gottwalda), vyšiel na Sviatok práce 1954 aj na stránkach Rudého práva. „Dnes slaví československá lidová armáda spolu s veškerým lidem naší vlasti 1. máj, den medzinárodní solidarity pracujících celého světa,“ písalo sa v propagandistickom „rozkaze“. O tom, že v ten istý deň padol skutočný rozkaz o rozpustení oddielov čiernych barónov, neuverejnili ani slovo.

Hoci tvrdo pracovali na tých najťažších prácach, vždy boli čiernymi ovcami. Tak včera, ako aj dnes. Presvedčili sme sa o tom aj na nedávnom stretnutí bývalých „pétepákov“ v bratislavskej Rači. Veteráni z PTP sa v hlavnom meste stretli pri príležitosti výročia osadenia svojej pamätnej tabule. Vďaka tomu však príbeh o čiernych výložkách nabral ešte absurdnejší ráz aj v dnešnej dobe.

Šéf bratislavskej organizácie čiernych barónov František Kľuska pre tabuľu totiž hľadal miesto niekoľko rokov. Problémom pritom neboli financie. Čierni baróni si v niekoľkoročnej zbierke na tabuľu vyzbierali peniaze sami. Muži, teraz už starí páni, ktorí pre republiku odpracovali v ťažkých podmienkach stovky a stovky dní, sa museli chodiť od inštitúcie k inštitúcii doprosovať.

Žiadali pritom len to, aby im ktosi povolil umiestniť tabuľu na svoju budovu. Chceli ju mať niekde v centre mesta, svetské i cirkevné organizácie ich však posielali s umelým sústrastným úsmevom kade ľahšie. Vyhoveli im až v Katedrále svätého Šebastiána na Peknej ceste v Rači.