Posledný odchádzal Vorobjov

„Ako posledná odchádzala likvidačná skupina, ktorú sme vypravili z Milovíc pri Prahe 19. júna,“ spomína generál vo výslužbe Svetozár Naďovič. „Na druhý deň, 20. júna 1991, transport opustil územie Slovenska.“

Naďovič bol v tom čase náčelníkom armádnej zložky s priam „zdravotníckou“ skratkou – SZO. Dešifrovala sa však ako Správa pre zabezpečenie odchodu sovietskych vojsk z ČSSR.

Po odchode likvidačnej skupiny zostával u nás už len jeden príslušník týchto vojsk – ich posledný veliteľ, vtedy 52-ročný generálplukovník Eduard Vorobjov. „S tým sme sa rozlúčili o týždeň, " dodáva Naďovič, "a vlastne až jeho odchodom 26. júna sa odsun Sovietov definitívne skončil.“

S Kocábom si porozumeli

Čo tu robil sovietsky generál ešte celý týždeň? Cizeloval a podpisoval záverečný protokol o odsune vojsk. Vystúpil na veľkej tlačovej konferencii. Zúčastnil sa na koncerte, kam ho pozval známy český rocker Michael Kocáb, ktorý mal odsun na starosti ako šéf zmiešanej parlamentnej komisie.

Vorobjov sa s Kocábom takmer spriatelil. „Michael Kocáb bol dobrý diplomat,“ spomína po rokoch. „Ak členovia komisie prejavovali určitý dôraz až agresivitu či emotívnosť, tak Michael zostával vždy vyrovnaný a hovoril mi: Pán generál, oni majú svoju pravdu, vy máte svoju, skúsme to urobiť tak, aby sme znížili napätie.“

Podobne hodnotí speváka s odstupom času aj Naďovič. „Kocáb ma šokoval dvakrát. Keď sme sa spoznali lepšie a viedli dôvernejšie rozhovory, po niekoľkých týždňoch mi prezradil, že nikdy nebol vojakom a má modrú knižku. A po niekoľkých mesiacoch sa mi zdôveril s nie hocijakou túžbou: Sváťo, já bych chtěl být ministrem obrany.“

Ale vráťme sa ku koncertu, ktorý znamenal akúsi bodku za odsunom. Ako zapôsobil na sovietskeho generála? „Mám rád iný druh hudby, ale tento koncert na štadióne Sparty bol zážitok,“ odpovedá Vorobjov.

Nezabúda ani Naďovič. „Sedeli sme v hľadisku uprostred hlavnej tribúny všetci traja – Vorobjov, Kocáb a ja,“ rozpráva. „Michael zavše odskočil zaspievať a potom sa vracal. Na štadióne bolo 10-tisíc nadšených divákov. Viacerí zastavovali Vorobjova a pýtali si od neho autogram. Nevyskytol sa tam jediný provokačný moment.“

Na druhý deň Vorobjov odletel z Prahy, aby sa sem už nikdy nevrátil. Dostával pozvania, najmä pri okrúhlejších výročiach, ale zakaždým sa ospravedlnil. Predsa len odchádzal od nás ako posledný reprezentant armády, ktorá tu nebola vítaná…

Cesty-necesty dvoch generálov

Naďovič si Vorobjova zapamätal už zo spoločných cvičení jednotiek oboch armád. „Bol to muž, ktorý vybočoval z bežného obrazu povojnových sovietskych generálov, vždy sa správal dôstojne, slušne ako diplomat.“

Sú takmer rovesníci, obaja skončili vysoké vojenské školy a zlomový rok 1968 ich zastihol na začiatku veliteľskej kariéry v motostreleckých plukoch. Jedného vo Východnom vojenskom okruhu na Slovensku, druhého v Západnej skupine sovietskych vojsk v NDR.

Kapitán Naďovič práve balil veci v Trenčíne, o pár dní ho totiž mali preložiť do Levíc. Rota obrnených vozidiel nadporučíka Vorobjova sa v kolóne ďalšej vojenskej techniky blížila k českému mestečku Stříbro. Písal sa 21. august…

„Len čo sme vošli do Stříbra a úzkou ulicou smerovali k malému námestiu, videl som v rannom opare dav mladých ľudí, ktorý nám zatarasil cestu,“ spomína generál. „Sadli si na dlažbu a bránili nám prejsť. Prvýkrát mi napadlo, že niečo nie je tak, ako tvrdila naša propaganda.“

Predtým bol hlboko presvedčený, ako sám priznáva, že niekto sa usiluje zviesť Čechov a Slovákov zo správnej socialistickej cesty, rozhádať ich so Sovietmi a s ďalšími spojencami v rámci východného bloku. Tak to do nich hustili na politickom školení už od mája 1968. Ich jednotky boli odvtedy sústredené v lesoch asi 15 kilometrov od československo-východonemeckej hranice a venovali sa bojovej príprave.

Okrem toho ich učili názvy všetkých obcí na budúcej trase, museli poznať napríklad aj svetelnosť mostov, ktorými prejdú, a možné obchádzky v prípade ich zničenia, ďalej miesta dislokácie jednotiek československej armády a mnohé iné.

„V predvečer 21. augusta sme vyfasovali ostré náboje, každý dostal po dva granáty, a potravinový balíček na tri dni,“ pokračuje Vorobjov. „Rozkaz veliteľa práporu znel: na streľbu odpovedať streľbou, maďarské udalosti roku 1956 sa nesmú opakovať!“

Ruského generála dodnes ako nočná mora sprevádzajú spomienky na plagáty, ktoré si mohli Rusi prečítať na uliciach obsadených miest a najmä jeden z nich: „Otec osloboditeľ, syn okupant.“ Ale až oveľa neskôr si povedal: To sa nemalo stať!

Koncom roku 1968 poslali Vorobjova na ďalšie štúdiá do vlasti, potom slúžil v rôznych jednotkách v Arménsku, na Ukrajine i v Turkménsku a postupoval po stupienkoch vojenskej kariéry. Do hodnosti generálmajora ho povýšili roku 1981. A do Československa sa vrátil o šesť rokov neskôr už ako generálporučík veliť tunajšej Strednej skupine sovietskych vojsk. To sa už v Moskve rozbiehala gorbačovovská perestrojka.

Naďovič medzitým tiež študoval a postupoval. Mal síce vrúbik od „kontrášov“, vraj za to, že verejne kládol „nepatričné“ otázky a navyše znevažoval ich prácu, ale roku 1982 sa aj on stal generálom. A o štyri roky neskôr ho vymenovali za zástupcu náčelníka štábu Východného vojenského okruhu v Trenčíne. V tejto funkcii zastihla generála aj nežná revolúcia.

Na čelo SZO ustanovil Naďoviča minister obrany vo februári 1990. Vtedy sa s Vorobjovom stretli opäť, ale už za celkom nových okolností. Bolo treba zorganizovať plynulý, pokiaľ možno bezproblémový odsun jeho vojakov.

Len to nesťažiť Gorbymu!

Dnes sa všetci kľúčoví pamätníci zhodujú v názore, že keby Strednej skupine sovietskych vojsk vtedy velil nejaký generál starého rázu, napríklad jej prvý veliteľ Alexander Majorov, odchod Sovietov z Československa trvá podstatne dlhšie. Napokon jastrabi v Moskve žiadali na rokovaniach aspoň päť rokov. A jeden z hlavných dôvodov? Takmer dve tretiny dôstojníkov nemali po návrate do vlasti kde ubytovať.

Neskôr ustúpili, keď im československá strana prisľúbila dodať do Ruska – v rámci kompenzácie za časť uvoľnených vojenských objektov – montované bunky na bývanie. V takomto prípade by vraj odsun trval tri a možno dokonca len dva roky.

Naši experti však vyrátali, že Sovieti by mali byť schopní odsunúť všetky tanky, ďalšiu bojovú techniku a vyše 70-tisíc vojakov, čo mali dislokovaných v Československu, aj s rodinami dôstojníkov za osem mesiacov.

Ale Prahu vtedy vyzývala k zdržanlivosti aj americká strana. „Od Američanov a Angličanov sme dostávali také jemné signály – prosím vás, len nie tvrdo, nechceme podkopať pozíciu Gorbačova v Moskve,“ priznal pred rokom Jaroslav Šedivý, vtedajší poradca ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera.

Keď sa však niekedy na jar 1990 vedúci delegácie ZSSR na rokovaniach v Prahe Ivan Aboimov opýtal Vorobjova, aký je reálny termín, ten mu odpovedal: „Je možné odísť aj za jeden rok, pričom tak, aby to nepripomínalo útek.“ Len čo sa to dozvedeli moskovskí jastrabi, žiadali Vorobjova odvolať.

„To nás veľmi znepokojilo, zmena vo velení skupiny vojsk mohla termíny oddialiť,“ spomína Naďovič. Dohoda Gorbačov – Havel rozvrhla nakoniec odsun na 16 mesiacov a na tri etapy. Harmonogram, podľa ktorého mal posledný transport odísť najneskôr 30. júna 1991, sa nielen dodržal, ale skrátil o 11 dní. Nešlo to však bez ťažkostí.

Hlavná ťarcha odsunu spočívala na železnici a tam bol úzkym hrdlom Čop. Do júna 1990 malo odísť 360 vlakov, štyri súpravy denne. Ale už 28. februára Naďovič zistil, že za prvé dva dni odsunu prešlo štátnu hranicu iba šesť vlakov. Sovietska strana mala s prekládkou vagónov veľké problémy. A neskôr sa situácia ešte skomplikovala.

„Začiatkom apríla 1990 sa totiž začal odsun sovietskych vojsk z Maďarska a Sovieti viaceré nepreložené vlaky s materiálom a technikou od nás jednoducho odstavili,“ vysvetľuje Naďovič. Prestali s tým a zlepšili organizáciu práce až po jeho inšpekčnej ceste do Užhorodu. Železnici a Čiernej nad Tisou pomohlo aj 18 cestných presunov a zrýchlenie prepravy cez Poľsko.

Ako prvé odchádzali posádky z Bruntálu, Krnova, Frenštátu pod Radhoštěm, Českej Třebovej. Jednotky 30. irkutsko-pinskej divízie, rozmiestnené na území Slovenska, prišli na rad až 1. júna 1990, keď uvoľnili kasárne v Kežmarku. Potom však nastala v ich odsune pauza do októbra.

Už v máji totiž vznikla výbušná situácia vo zvolenskej posádke. Naďovič navštívil vtedy tamojšie sídlisko obývané sovietskymi dôstojníkmi a ich rodinami. „Najmä mladí dôstojníci boli agresívni a odmietali sa sťahovať,“ spomína generál. „Vôbec nechápali, prečo musia opustiť prostredie, na ktoré si aj s rodinami očividne zvykli, a vrátiť sa domov, kde ich vtedy nič dobré nečakalo.“

Výsledkom vzdoru revoltujúcich dôstojníkov boli zdevastované byty na zvolenskom sídlisku.

Ako pivári sú tu stále vítaní

Dnes sú to všetko už len blednúce spomienky. Obaja generáli dávnejšie odišli do výslužby. Vorobjov roku 1995, keď odmietol prevziať velenie vojenskej operácie v Čečensku. Medzitým sa zapojil do vrcholovej politiky, stal sa poradcom premiéra Jegora Gajdara a dve funkčné obdobia pôsobil aj ako poslanec za Stranu pravicových síl v ruskej dume. Naposledy sa jeho meno objavilo v pracovnej skupine pre reformu ruskej armády, ktorú zriadil Dmitrij Medvedev pri svojej prezidentskej rade.

Naďovič odišiel do výslužby roku 1997. Dovtedy pôsobil vo vrcholových funkciách pozemných vojsk Armády SR. V súčasnosti je naďalej aktívny v Klube generálov SR. A v Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika.

V Strednej skupine sovietskych vojsk sa za 22 rokov vystriedalo takmer milión sovietskych občanov, ktorí dnes žijú v nástupníckych štátoch po ZSSR. Na internetových stránkach so skratkou „cgv“ v doméne mnohí nostalgicky spomínajú na „vojnu“ v bývalom Československu. Pri príležitosti 20. výročia odsunu si niektorí predsavzali, že sa vrátia do miest niekdajších posádok s cestovkami, aby „vypili Čechom a Slovákom všetko ich skvelé pivo“. A vyzvali ostatných, aby ich nasledovali.

Naďovič ich výzvu skomentoval slovami: „Je to zaiste lepší druh medzinárodnej turistiky ako sú neohlásené nájazdy na susedné krajiny v tankoch.“