Vláda úradníkov je len optický klam
Úradnícky kabinet nie je porážkou demokracie, je iba prehrou politiky. Tento aforizmus patrí ostrému peru spisovateľa Karla Čapka, ktorý bol aj bystrým pozorovateľom československej politickej scény.
V marci 1926, keď písal úvahu Jarné upratovanie, mal mladý štát v srdci Európy už v poradí tretiu úradnícku vládu. Tretiu iba za osem rokov! Možno bude dobre si ich pripomenúť práve dnes, keď niektorí slovenskí politici chcú oživiť tento provizórny spôsob vládnutia.
Je zaujímavé, že úradnícke vlády sa vyskytovali na začiatku a na konci prvej Československej republiky. Čiže v obdobiach najväčších rozporov a sporov o charakter štátu i jeho ďalšie smerovanie.
Pravda, na samom konci to už boli skôr úradnícko-vojenské vlády, veď im aj predsedal generál (Jan Syrový) s úlohou zachrániť, čo sa ešte zachrániť dalo. Striedali sa už po mesiaci a štát sa im napriek tomu rozpadal pod rukami. A tak si všimneme radšej ich predchodkyne.
Keď bolo zle, povolali Černého
Už dva roky po prevrate a po vzniku ČSR musel koaličnú vládu Vladimíra Tusara pre rozkol v jeho sociálnodemokratickej strane nahradiť úradnícky kabinet Jana Černého.
Černého poznalo v tom čase v Čechách a na Slovensku iba málo ľudí, spravidla tí najinformovanejší. Do roku 1920 totiž pôsobil iba na Morave, v tamojšej zemskej správe.
Dočasného nástupcu či náhradníka si údajne vybral sám Tusar, tiež Moravan (pochádzal z Brna), aj ho navrhol prezidentovi T. G. Masarykovi.
V deň nástupu do funkcie poslal Masaryk novému ministerskému predsedovi list, v ktorom mu predostrel svoju predstavu fungovania úradníckej vlády:
„Vaša vláda má byť vládou pracovnou, a to v pravom zmysle slova. To neznamená ani v najmenšom odklon od smeru odstupujúcej vlády. Vaša vláda je prechodná, očakávam však, že sa ako celok i jednotliví jej členovia nedáte tým vôbec zdržiavať od usilovnej práce administratívy.“
Černý potom vo vládnom vyhlásení vymedzil svoj kabinet voči bývalým úradníckym vládam rakúsko-uhorskej monarchie. Tie sa totiž usilovali zariadiť natrvalo alebo aspoň na čo najdlhšie, preto používali všetky možné prostriedky, aby získali v parlamente väčšinu.
„Našou politickou úlohou je poslúžiť stranám a získať pre ne čas, kým budú schopné dohodnúť sa na zostavení vlastnej vlády,“ zdôrazňoval Černý.
Novinárskym esom prvej republiky bol Ferdinand Peroutka. V knihe Budovanie štátu charakterizoval Černého ako dobrého a svedomitého úradníka, ktorý pociťoval trému pred politikou. („Keď videl, že sa k nemu blíži politik, nemohol sa zbaviť dojmu, že sa blíži problém.“)
To mu však nebránilo prijímať príkazy od vodcov vtedajších československých politických strán. Predovšetkým sa však dal riadiť prezidentom. Zrejme sa osvedčil, lebo o päť rokov neskôr, pri ďalšej kríze, ho Masaryk poveril vedením ďalšej úradníckej vlády.
Najväčšou slabinou všetkých úradníckych vlád je predstierané nestraníctvo a hraná apolitickosť. Ony jednoducho musia byť politické! A v čom spočíva ich sila? Asi v tom, že v istých situáciách sú nenahraditeľné.
„Úradnícka vláda nie je známkou politického zdravia,“ zovšeobecňoval Peroutka. „Za to však ona nemôže. Prichádza len preto, aby vyplnila prázdnotu, ktorú v organizácii štátu privodili znesvárené politické strany.“
Kto bol Vladimír Fajnor
V úradníckych vládach ČSR boli zastúpení, samozrejme, aj Slováci, hoci nie v takom počte, ako by sa dalo očakávať. Niektorí sa tam však objavovali opakovane, čo by azda znamenalo, že mali potrebné dispozície na takúto formu vládnutia.
Za všetkých spomeňme aspoň širšej verejnosti dnes už neznámeho právnika Vladimíra Fajnora. Toto meno sa objavuje v zostave prvého kabinetu J. Černého i vo vláde generála Syrového.
Rodák zo Senice strávil dlhé roky ako advokát vo Zvolene, kde založil dve banky a jedny noviny. Po vzniku ČSR Fajnor krátko pôsobil ako župan a potom nastúpil do úradu prezidenta Vrchného súdu v Bratislave.
Z tohto postu ho aj povolali do Černého prechodného kabinetu po rozpade Tusarovej vládnej koalície v septembri 1920. Stal sa v nej ministrom pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy. Takýto rezort bol na začiatku budovania nového štátu nevyhnutný, keďže Čechy a Morava sa do jeho vzniku riadili rakúskym, zatiaľ čo Slovensko uhorským právom.
Ostatne viaceré z toho vyplývajúce rozdiely pretrvávali ešte dlho po prevrate, a to aj napriek všetkému zjednocovaniu. Po 13 mesiacoch na čele ministerstva (a pred nástupom ďalšej koaličnej vlády) mohol však Fajnor v rozlúčkovom prejave konštatovať, že mnohí českí právnici sa medzitým nielen oboznámili so starými uhorskými zákonmi, ale sa dokonca naučili maďarskú terminológiu.
Potom sa exminister vrátil na Vrchný súd v Bratislave, kde pôsobil až do konca roku 1930, aby sa vzápätí stal prezidentom Najvyššieho súdu ČSR v Brne. V tejto funkcii zotrval – už ako profesor práva na Univerzite Komenského – až do roku 1939, s krátkymi prestávkami v záverečnej fáze, keď bol ministrom spravodlivosti v dvoch Syrového úradnícko-vojenských kabinetoch.
Známy slovenský politik z obdobia medzi dvoma svetovými vojnami Ivan Dérer charakterizoval Fajnora slovami: „V zastávaní práv svojho národa nekompromisný a bezohľadný, vo všetkom ostatnom používal meridlá prísnej, chladnej, logickej objektivity bez každej náruživosti.“
Najmä právnickej verejnosti približuje v posledných rokoch Fajnorovo dielo i jeho život košický advokát a publicista Peter Kerecman. Okrem iného sa mu podarilo zistiť, že Fajnor bol aj vysokým funkcionárom československej slobodomurárskej lóže. Keď sa však stal prezidentom Najvyššieho súdu, požiadal slobodomurárov o potvrdenie, že sa tak stalo, aby nebolo pochýb o jeho nezávislosti. A oni mu to potvrdenie skutočne aj vystavili!
Mimochodom, v tom čase patrili medzi slobodomurárov aj ďalší veľkí Slováci, napríklad Vavro Šrobár, Imrich Karvaš, Ján Jesenský, Emil Stodola či Rudolf Manderla. Prví dvaja boli v rôznych obdobiach zároveň aj členmi úradníckych vlád. To len tak, pre zaujímavosť…
Úradníci nemuseli žiadať o dôveru
Niektorí súčasní politológovia a publicisti prirovnávajú prechodné vlády, ktoré vznikli už po roku 1990 v Česku a na Slovensku, k tým československým, prvorepublikovým. A nazývajú ich úradníckymi. Ústavní právnici však upozorňujú na významné rozdiely.
Napríklad Pavel Hasenkopf, bývalý poradca českého prezidenta Václava Klausa, pripomína, že ústava prvej ČSR sa dosť líšila od terajších ústav. Prezident republiky mal vtedy oveľa väčšie právomoci pri formovaní novej vlády – či už prechodnej, alebo trvalej – ako dnešné hlavy oboch nástupníckych štátov po niekdajšej federácii.
Masaryk – a po ňom i Edvard Beneš – mal totiž posledné slovo pri vymenúvaní nielen predsedu vlády, ale aj jednotlivých ministrov. Navyše prvorepubliková vláda nemusela po svojom vymenovaní predstúpiť pred vtedajší parlament, Národné zhromaždenie, a žiadať, aby jej vyjadril dôveru. Mohla to síce urobiť, a to kedykoľvek, ale nemusela.
„Práve tu je skrytý zmysel pojmu úradnícka vláda – tak sa totiž slangovo nazývala tá, ktorá o dôveru vôbec nepožiadala,“ tvrdí Hasenkopf. „Práve nedostatok vysloveného vyjadrenia dôvery – a nie jej úradnícke zloženie – potom bránil takejto vláde v rozlete a nútil ju robiť len bežné rozhodnutia.“
Je fakt, že ústava prvej republiky – podobne ako aj platné ústavy SR a ČR – nepoznala termín „úradnícka vláda“. Napriek tomu ho používali, ako sme si ukázali, aj Čapek, aj Peroutka a používajú ho naďalej mnohí súčasní českí a slovenskí publicisti na označenie nedávnych dočasných vlád v oboch štátoch. Či už Tošovského a Fischerovej v Česku, alebo Moravčíkovej na Slovensku.
Bola Moravčíkova vláda úradnícka?
Ukážme si teraz v novinárskej skratke, ako vznikla v polovici marca 1994 prechodná vláda Jozefa Moravčíka.
Vládnej kríze predchádzala roztržka medzi koaličnými stranami HZDS a SNS. V druhej Mečiarovej vláde mali vtedy národniari tri kreslá, časť poslancov SNS však zrazu hlasovala s opozíciou.
Vladimír Mečiar ponúkol SDĽ vstup do vlády, ľavicoví demokrati Petra Weissa však boli ochotní o tom rokovať jedine za predpokladu, že odstúpi z postu premiéra a že SNS odíde z koalície. To bolo pre Mečiara neprijateľné.
Vtedajší poslanec za KDH Ladislav Pittner vzápätí navrhol hlasovať o dôvere predsedovi vlády. Tesná väčšina 76 poslancov vyslovila Mečiarovi nedôveru a celá vláda podala demisiu.
Prezident Michal Kováč potom poveril zostavením dočasnej vlády Jozefa Moravčíka, ktorý krátko predtým odišiel z HZDS a ako nominant tohto hnutia zastával istý čas funkciu ministra zahraničných vecí.
Do nového kabinetu vošli zástupcovia dovtedy opozičných parlamentných strán KDH, DÚ a SDĽ. Hlavnou úlohou prechodnej vlády bola príprava predčasných volieb, ktoré sa aj uskutočnili už koncom septembra 1994.
Politológ Rastislav Tóth v tejto súvislosti upozorňuje najmä na skutočnosť, že dočasná vláda vzišla na parlamentnej pôde a tvorili ju z veľkej časti straníci. „Skôr by som ju nazval udržiavacou alebo preklenovacou ako úradníckou, keďže mala preklenúť obdobie do vzniku ďalšej plnohodnotnej vlády.“
Aj internetová Wikipedia označuje za úradnícku len takú vládu, ktorá nespočíva primárne na rozdelení moci medzi relevantnými politickými silami a zasadajú v nej prevažne nestranícki odborníci.
V českej politológii sa však stretávame aj s pojmom „poloúradnícka vláda“. Tento prívlastok dostala napríklad Benešova vláda, ktorá vládla od 26. septembra 1921 do 7. októbra 1922. Pozostávala totiž zo straníkov i nestraníkov. Vtedy bol nestraníkom aj Beneš, do vlády ho však navrhli národní socialisti.
Za Slovákov tam bol okrem Dérera a Šrobára aj Martin Mičura, ktorý viedol ministerstvo pre správu Slovenska. Mičura už vtedy vystúpil zo Slovenskej ľudovej strany, bolo však verejným tajomstvom, že ho nominovala Československá strana lidová…
Volič mal z politiky triašku
Pravdu mal asi Peroutka, keď o niečo neskôr napísal, že úradnícke vlády sú len optickým klamom aranžovaným pre verejnosť a kulisou, za ktorou si koalície schopné strany vybavujú svoje problémy.
A ešte jeden Peroutkov postreh: „Politické strany vôbec nemali v úmysle nechať úradnícku vládu odísť s dobrou povesťou – verejnosť mala mať pocit, že ju strieda čosi lepšie.“
Prvá republika však pre pomerný volebný systém trpela na prepiate a prebujnené straníctvo, a to takmer od svojho začiatku. Už vo voľbách v roku 1920 preniklo do parlamentu pre nízke kvórum 15 politických strán. Potom ani nečudo, že vznikla Päťka zložená z vodcov najsilnejších subjektov, ktorí sa s Hradom preli o rozhodujúci vplyv…
„Rozpory a diferenciácie nastali medzi politickými stranami aj jednotlivými ich členmi,“ približoval pomery blízky Šrobárov spolupracovník Štefan Janšák. „Pod ich vplyvom sa rozpadol národ hlavne v českých krajinách na zlomky… Politický egoizmus bol vybičovaný až k paroxyzmu, národ trpel pod tlakom akéhosi politického delíria. Citlivejší voliči, keď počuli slovo politika, dostávali záchvaty triašky. Ich prameňom bolo nielen všeobecné rozrušenie myslí, ale aj strach z vplyvu politických strán.“
Povedzme si – neznie to nanajvýš aktuálne, a to aj napriek deviatim desaťročiam, ktoré odvtedy uplynuli?
A možno sa Peroutkovi čudovať, ak prichádzal k záveru, že v takýchto neistých, priam chaotických časoch prináša vláda úradníkov či nestraníckych odborníkov – napriek všetkým jej slabinám – aj určitú úľavu, a to voličom i politikom?