Kam máme ísť?
Darina Filusová má 63 rokov a problém chodiť. Doteraz platila v domove sociálnych služieb vo Vrbovom 321 eur mesačne. Z dôchodku jej zostávalo 17 eur mesačne, čo jej nestačí ani na lieky. Preto jej vypomáhala jej 73-ročná teta. Kým bude teta živá a zdravá, bude jej k liekom priplácať aj ďalších 40 eur, o ktoré sa vo Vrbovom od 1. júla zvyšuje poplatok.
Čo bude potom? „Štát to hodil na rodinu, nech pripláca. No ja okrem tety nemám nikoho. Som slobodná, bezdetná, nemám matku ani otca,“ hovorí Filusová. V domove je podľa nej prevaha ľudí, ktorí sa naozaj nemajú na koho obrátiť. Zákon v takých prípadoch káže poskytovateľom sociálnych služieb, aby sa ľuďom pozreli na majetok. Filusová žiaden nemá.
Kedysi vlastnila aj s mamou malý byt v Bratislave. Ten v dobrej viere predala osobe nie za peniaze, ale za odmenu, že sa o ňu do konca života postará. Nepostarala. „Teraz som rada, že som sa sem vôbec dostala. Nemala som kam ísť a v Bratislave sa na miesto čakalo aj päť rokov. Vo Vrbovom som čakala len rok.“
O nič lepšie na tom nie je ani 83-ročný Ján Kramár, bývalý profesor na gymnáziu. Je v Zariadení opatrovateľskej služby v Zlatých Moravciach. Zatiaľ platí asi 200 eur mesačne. Od mája sa to zvýšilo na 425 eur. Keď mu vedúca zariadenia Jana Bošiaková oznámila, že sa predsa len vrátia staré ceny, aspoň na pár mesiacov, kým to politici v Bratislave nevyriešia, tak ju vystískal. „Z čoho by som to všetko platil. Z učiteľského platu nemám žiadne úspory.“ Vedúca ešte dopovie, že ani ostatní klienti nemajú „majetky“.
Obďaleč odpočíva Emília Pechová. Má 74 rokov a za sebou dve mozgové príhody. Pýtať sa jej na finančné pomery by bolo nedôstojné. S námahou však povie, že doma sa o ňu syn nemôže postarať, pretože ťahá dvanástky.