Šimko: Novú ústavu netreba
Právnik Ivan Šimko, bývalý štvornásobný člen vlády, bol pri príprave viacerých zmien ústavy. Súčasný radový člen KDH si myslí, že kresťanskí demokrati mali v roku 1992 za ústavu hlasovať, tak ako aj HZDS pri veľkej novele ústavy v roku 2001.
Splnila ústava úlohu základného dokumentu štátu?
Určite. Už keď sa v roku 1968 Československo stalo federálnym štátom, predpokladalo sa, že republiky, ktoré ho tvorili, budú mať svoje vlastné ústavy. Celých tých 20 rokov sa potom riešil ústavný problém, ako by mali vzniknúť, aby vytvárali spoločný harmonický celok. Tento problém sme zdedili aj po roku 1989. Nepodarilo sa ho vyriešiť v rámci Československa, hoci hneď po revolúcii začali vznikať návrhy ústav. Prijatie ústavy v roku 1992 už bolo v období, keď sa Československo rozpadalo. Akoby inak mohol fungovať nový štát, keby nemal svoj základný zákon? Ten tu bol a splnil svoju základnú úlohu, aby dal uzdu moci.
Dalo sa predísť nedostatkom, ktoré sa v ústave vyskytli? Neboli chyby daňou za jej rýchle prijatie?
Tvorba zákonov znamená aj predpokladať budúci vývoj, a to nikdy s istotou nevieme. Na niektoré nedostatky sme upozorňovali už v roku 1992. Najvážnejší sa prejavil neskôr, keď sme jeden a pol roka boli bez prezidenta. Asi by bolo bývalo veľkorysé a múdre, keby vtedajší jej otec, premiér Mečiar, prizval k tvorbe celé politické spektrum. Politický zápas bol však veľmi tvrdý a ani opozícia neprejavovala veľký záujem spolupracovať. Aj keď si myslím, že samotná príprava ústavy čerpala aj z návrhov, ktoré vytvorili opozičné strany.
Niektorí politici hovoria, že by sa mala prijať úplne nová ústava. Čo si o tom myslíte?
Nesúhlasím s tým. Nová ústava sa prijíma spravidla vtedy, keď sa zásadným spôsobom mení povaha štátu. Nemyslím si, že sme v situácii, keď je potrebné meniť povahu štátu. Slovensko je štandardou demokratickou krajinou s problémami zase len štandardnými.
Prvý vážnejší zásah do ústavy sa urobil šesť rokov po jej prijatí. Súvisel s neschopnosťou zvoliť hlavu štátu v parlamente a potom to bola priama voľba prezidenta. Je dobré, že ju máme?
Som presvedčený, že áno. Mnohí hovoria, že strany v parlamente sa lepšie orientujú v politickej situácii a je väčšia pravdepodobnosť, že zvolia skúseného politika, kým ľudia majú tendenciu voliť podľa sympatií a mohli by vybrať niekoho politicky neskúseného, populárneho speváka alebo športovca. Úrad prezidenta je dôležitá ústavná funkcia, je najlepšie, keď volia občania. Je to demokratické. Samozrejme, aj my občania sa musíme demokracii učiť a rozmýšľať, čo sú tie kritériá preto, aby bol prezident dobrý. Nestačí, že je obľúbený, mal by vedieť zastávať záujmy Slovenska v zložitých vzťahoch, ktoré vo svete vládnu. Ťažko to môže robiť niekto, kto s politikou nemal nikdy nič spoločné.
V roku 2001 sa udiala rozsiahla novela ústavy. HZDS zmeny urputne kritizovalo a A. M. Húska tvrdil, že teraz chcú zanechať čo najviac odtlačkov na ústave tí, ktorí ju na začiatku nechceli. Bol to dobový a politický pohľad na vec?
Bol to stranícky pohľad. Tak ako stranícky pohľad bol aj náš postoj na začiatku, keď poslanci za moju stranu – KDH nehlasovali za prvý návrh ústavy v roku 1992. Myslím si, že to bola chyba. Mali sme upozorniť na nedostatky, ale v zásade sme si boli vedomí, že Slovensko ústavu potrebuje, tak sme mali za ňu zahlasovať, lebo to bola štandardná demokratická ústava. Takisto si myslím, že HZDS v roku 2001 malo zahlasovať za navrhované zmeny, lebo život ukázal viacero nedostatkov, ktoré sme touto novelou odstraňovali.
Čo bolo teda potrebné hlavne zmeniť?
V ústave z roku 1992 bolo mnoho drobných problémov, ale najmä dva vážne politické problémy. Jedným bola voľba prezidenta a jeho niektoré právomoci a druhým bol problém súdnictva. Vtedy bolo pravidlo, že sudcovia boli ustanovovaní do funkcie najskôr na štyri roky a až potom na dobu neurčitú. Čiže vždy tu bola skupina sudcov závislých od výkonnej moci. To nie je dobré. Je to vážne narušenie princípu sudcovskej nezávislosti a práve novela v roku 2001 priniesla nový spôsob nielen ustanovovania sudcov, ale celého fungovania súdnej moci. Vznikla Súdna rada, vnútorná samospráva súdnictva. I keď dnes môžeme povedať, že má svoje problémy, ale to je už iný príbeh. Dodnes si myslím, že úprava z roku 2001 bola veľmi dobrá.
Ktorý zásah do ústavy nebol v jej histórii práve najšťastnejší?
Možno jeden, ten posledný po nevyslovení dôvery vláde Ivety Radičovej. Bola to veľmi účelová novela. Politici si mali prečítať ústavu, čo budú znamenať ich kroky. Existovalo viacero riešení. Jedným z nich by bolo pristúpiť k voľbám hneď. Stalo sa však, že sa nenormálnym spôsobom upravili pôsobnosti prezidenta.
Stal sa neprimerane silným?
V podstate áno. Inštitút prezidenta nie je v slovenskej ústave iba reprezentatívny. Prezident je veľmi silnou ústavnou postavou. Aj keď sa jeho činnosť nedotýka každodennej politiky, ale má obrovský vplyv svojimi personálnymi rozhodnutiami, aká tá politika bude. Preto je potrebné, aby tu boli aj isté brzdy. A nie odrazu, keď sa nám nepodarilo prispôsobiť ústavným pravidlám po páde vlády, zmeníme v priebehu 24 hodín ústavu tak, aby sa vyriešila táto jedna situácia. Nedomysleli sa nové veci, ktoré dostáva prezident do svojej pôsobnosti. To nie je dobré. Najlepšie by bolo zrušenie tejto novely. Ak je potrebné riešiť niektoré situácie, urobme to v ústave tak, aby to bolo jasnejšie.
Čoraz nástojčivejšie sa prezentujú názory upraviť referendum. Súhlasíte s tým, aby sa znížilo kvórum hlasov potrebných pre platnosť referenda?
Referendum je významný nástroj priamej demokracie, ale bolo by dobré, aby sme mysleli aj na to, že demokratické rozhodnutie je vtedy, keď o vážnych veciach rozhoduje väčšina ľudí. Je preto správne, ak je kvórum také vysoké. V ústave by však bolo potrebné zmeniť, aby výsledok referenda niekoho zaväzoval. V tejto chvíli vôbec nie je jasné, koho a ako zaväzuje. Nie je právne záväzné s výnimkou špecifického referenda, ľudového hlasovania na odvolanie prezidenta, tam je právny dôsledok jasný.
V čom vidíte riziko zníženia kvóra?
Zníženie kvóra potrebného na platnosť referenda by využívali predovšetkým kapitálovo silné spoločnosti. Vlastné záujmy by presadzovali tak, že by využili svoje prostriedky na získanie nejakého hlasovacieho balíka, ale väčšinu ľudí by to nezaujímalo. Predstavte si, že by 20 percent ľudí rozhodlo o nejakej vážnej veci, ktorá bude vážna z hľadiska záujmov niekoho, kto to bude vedieť zorganizovať a bude mať na to peniaze. Zmobilizovať viac ako 50 percent ľudí, aby prišli k referendu, je ťažké zaplatiť. Niekto by mohol povedať, že pri voľbách žiadne kvórum nemáme. Lenže voľby sú ustanovené tak, že nejako fungovať štát musí a ak by sme tam stanovovali kvórum, mohlo by sa stať, že nejaký vážny ústavný orgán nevznikne, lebo ľudia neprídu. Ale otázky, ktoré prichádzajú do referenda, nie sú tej povahy, že keď sa o nich nerozhodne, tak bude katastrofa. Navyše, keby takými boli, verím, že ľudia by na referendum prišli.