Neklaňať sa mamone
Pamiatke autorky knihy Želary, českej spisovateľky Květy Legátovej: Česká literatúra posledných dvoch desaťročí pripomína trblietavú hru vlniek na hladine juhočeského rybníka: odlesky slnka vytvárajú páčivé obrazce, literáti do nich zasnene hľadia a vymýšľajú exotické príbehy o vzdialených oceánoch i dobách, len aby nerozvírili bahno v plytkej stojatej vode.
Ako zjavenie preto zapôsobili knihy autorky o niekoľko generácií staršej, v ktorej jazyku klokocú divoké bystriny a vrie krv. Esencia ľudskej krutosti, nehy, vášne a zrád prestupuje jednotlivé príbehy a osudy, napĺňa priestor zmyslom a vznáša sa nad časom. Túto lekciu rozmanitosti, opravdivosti a schopnosti úsmevného nadhľadu dostala mladá česká ponovembrová literatúra od moravskej starenky s mladistvou mysľou – spisovateľky Květy Legátovej. Tato rázna žena, ktorá si do poslednej chvíle uchovala bystrosť, zmysel pre humor, hrdosť, vzácnu toleranciu a šarm, zomrela v požehnanom veku 93 rokov len dva dni pred uplynulým Štedrým dňom.
Ateistka s kresťanskou morálkou
„Neškatuľkovať ľudí ani seba a neklaňať sa mamone,“ bolo jej životné krédo, o ktoré sa podelila niekoľko mesiacov pred smrťou v poslednom rozhovore s novinármi. Razila zásadu, že jednorazovo môžete mať s ostatnými spoločnú určitú myšlienku alebo ideu, ale ak sa namiesto k myšlienke pridáte k inštitúcii alebo ideológii, môžete sa dostať pod taký silný tlak, že skôr, ako sa spamätáte, stratíte slobodnú vôľu.
„To sa môže stať úplne ľahko. Preto som nikdy nebola v žiadnej strane, dokonca ani v žiadnej cirkvi. Vždy ma od toho niečo odradilo. To niečo bola rôznorodosť všetkých tých príbehov a ich koncov, ktoré som zažila,“ poznamenala pani Květa Legátová a označila sama seba za ateistku s kresťanskou morálkou. Nikdy sa nepovažovala za veriacu, to jej však nebránilo chodiť ako jedinej z rodiny na omše a počúvať kázania kňazov, ktorých mala rada. Okrem toho si dôkladne preštudovala Korán a našla záľubu v budhizme. Svoj vzťah k viere vyjadrila týmito slovami: „Dalo by sa povedať, že som stúpenkyňou Chelčického. Ten hlásal, že Boh, ktorý všetko vidí, veľmi dobre vie, čo ste zač. A len on vie, či idete po tej ceste, po ktorej máte.“
Hoci bola nesmierne vzdelanou ženou, uchovala si vrelý vzťah k prostým dedinským ľuďom, k ich zvyklostiam a rituálom, mýtom i drsnej beskydskej prírode, ktorú milovala a čerpala z nej životodarnú silu. Aj preto sa jej knihy nesnažia ohromiť intelektuálnymi piruetami ani plytkými efektmi, ale vyžaruje z nich zemitá energia, strhujúca autenticita, vlastnou bolesťou vykúpená skúsenosť, pokora a humor, ich korene napája genius loci kopaničiarskych dedín a inšpirácia jazykom autorkiných literárnych obľúbencov – od Karla Havlíčka Borovského cez Vladislava Vančuru až k Viktorovi Dykovi – presne to, čo súčasnej českej literatúre zúfalo chýba.
Stretnutie po rokoch
Sedíme v priestrannom byte spisovateľky, disidentky a neúnavnej bojovníčky za spravodlivosť pred rokom 1989 i po ňom Lenky Procházkovej, v jednom z výstavných secesných domov na nábreží Vltavy. Za oknami ticho sneží.
V mrazivom dni popíjame horúci grog s citrónom a zahaľujeme sa do cigaretového dymu. „Moja mamička a jej brat poznali Věru Hofmanovú, ako sa spisovateľka známa pod pseudonymom Květa Legátová v skutočnosti volala, už v detstve, keď im robila vychovávateľku. Keď si mama náhodou prečítala knihy Želary a Jozova Hanule, poprosila ma, aby som jej ihneď zohnala adresu autorky. Potom sa za ňou aj s bratom vybrali do Brna a po mnohých rokoch sa s milovanou slečnou vychovávateľkou, ktorá vedela rozprávať také krásne a dobrodružné príbehy, zasa stretli. Vtedy žila ešte v domčeku, kde mala všetky tie svoje mačky, bolo ich azda 22, pretože milovala zvieratá,“ spomína Lenka Procházková, ktorá sa s Věrou Hofmanovou dôverne spriatelila. „Počas vojny Věra pracovala v letnej ozdravovni v Třebětíne, kam posielali deti zo sociálne slabých brnianskych rodín. Riaditeľom školy, čo ozdravovňu prevádzkovala, bol môj starý otec, ktorého v roku 1943 ako aktívneho antifašistu dokopali gestapáci na smrť. Zanechal po sebe tri deti a vdovu. Věra sa musela veľmi báť, keď ho nacisti zatkli. Oňho, ale, pochopiteľne, aj sama o seba.“ V roku 2002 sa Lenka Procházková stala českou kultúrnou atašé v Bratislave, kde okrem iného založila českú knižnicu pri bratislavskej Univerzitnej knižnici. Věra Hofmanová alias Květa Legátová bola jedným z prvých pozvaných českých autorov, ktorí vznikajúcej knižnici oficiálne venovali svoju knihu, pri tejto príležitosti čítala a besedovala s divákmi.
„Na Slovensko jazdila veľmi rada,“ pokračovala Lenka Procházková. „Rozdelenie republiky ju veľmi rozhorčilo, pretože žila na moravsko-slovenskom pomedzí a z tohto svojho rozhrania medzi dvoma kultúrnymi svetmi – českým a slovenským – sa odrazu ocitla v pohraničí. Celý život sa stotožňovala s ideálmi Masarykovej Československej republiky, s mravnými ideálmi, ktoré sú teraz už mnohým ľuďom vrátane politikov a umelcov len na smiech. Rovnako ako Masaryk si postavu Ježiša transformovala na príklad človeka, ktorý je solidárny so všetkými, neodporuje zlu násilím, ale ctí povinnosť hovoriť svoj názor a tolerovať názor druhého. Slovenskú kultúru brala ako čosi nesmierne blízke, rodné. Priatelila sa s Ľubomírom Feldekom a Dominikom Tatarkom, rada čítala knihy Rudolfa Slobodu. Slovom, po rozdelení Slovákom fanúšikovala dvojnásobne.“
Medzi krčmou a farou
V roku 2001, keď vyšla poviedková kniha Želary, ktorá autorku preslávila, mala už Věra Hofmanová 81 rokov. Objav čarovnej babičky vyvolal na literárnej scéne, z ktorej mnohí aktéri by mohli byť jej vnukmi, poriadny rozruch. Priniesli jej obdiv kritiky a veľkú popularitu, ktorá vyvrcholila filmovou adaptáciou Želar a následne udelením Štátnej ceny za literatúru v roku 2002.
„Do českej literatúry Legátová priniesla magickú baladickosť, dávno zabudnutú a zvláštnu previazanosť osobitých ľudských príbehov v dejisku medzi školou, krčmou, kaviarňou, farou a roztrúsenými kopaničiarskymi chalupami,“ vyhlásil predseda Obce spisovateľov Antonín Jelínek, keď jej Štátnu cenu za literatúru slávnostne odovzdával.
Až po tom, čo prvotný rozruch trochu utíchol, začalo vychádzať najavo, že Květa Legátová nie je žiadna zázračná „ľudová pisateľka“, čo spadla z jasného neba, ale že už niekoľko desiatok rokov píše rozhlasové hry, poviedky či televízne scenáre pod iným pseudonymom – Věra Podhorná.
„Ja som sa hanbila za písanie,“ zverila sa po rokoch. „Bola som študentka na gymnáziu, keď som sa s písaním uchytila, a aby sa mi decká nesmiali, tak som požiadala kamarátku Jarku Podhornú, aby mi dovolila používať jej meno ako pseudonym. Myslela si, že žartujem. Pokojne si pod mojím menom píš, povedala. No a potom sa čudovala,“ zaspomínala na pôvod svojich pseudonymov autorka. „Zúčastnila som sa na literárnej súťaži a povedala som si, že to musím skúsiť pod úplne neznámym pseudonymom. A tak som požiadala inú kamarátku, Květu Legátovú, či by jej to neprekážalo. Aj ona sa dosť smiala, ale s požičaním svojho mena súhlasila.“
Do brnianskeho štúdia Československého rozhlasu ju uviedol už v 40. rokoch spisovateľ František Kožík a v 60. rokoch spolu s Ludvíkom Kunderom, Antonínom Přidalom a Milanom Uhdem patrila k tzv. brnianskej škole rozhlasové hry.
Po tom, čo vyštudovala češtinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, ihneď začala učiť a pracovať ako vychovávateľka. Potom absolvovala ešte fyziku a matematiku. Pôsobila na gymnáziu v Uherskom Brode a na vidieckych školách vo Valašsku a Moravskom Slovácku, zvlášť v oblasti kopaníc, ktoré neskôr reflektovala vo svojich dielach. Ako politicky nespoľahlivú ju však presúvali z jednej školy na druhú. Posledných 24 rokov pred dôchodkom učila na Strednej knihovníckej škole v Brne.
Priestor porozumenia
„Jazyk jej kníh ma zakaždým nadchol – od prvej stránky, veľmi bohatý, košatý, ale pritom rytmický a melodický, krásne plynulý. Mala v sebe niečo z Vančuru a niečo z Čapka, pritom bola nesmierne modernou improvizátorkou,“ spomína Lenka Procházková. „Dialógy sú precízne, pevne zovreté prísnou architektúrou. Zastávala názor, že literatúra má svet nielen zrkadliť, ale aj zlepšovať."
Věra Hofmanová sa osobne stretla s celou plejádou vynikajúcich básnikov, spisovateľov i kritikov, priatelila sa s Ivanom Blatným, Jiřím Karáskom z Lvovic alebo F. X. Šaldom. Často s úsmevom spomínala na ich intelektuálne debaty a šarvátky: „Karáska si pamätám ako pravého džentlmena, dôstojného starého pána. Keď však Šalda označil dekadenciu za ‚delírium brblans‘, dokázal sa rozčúliť ako mladík.“
Básnik Viktor Dyk jej zas imponoval tým, že sa pokúsil založiť politickú stranu ‚slušných ľudí‘. „Ani v čase prvej republiky sa to nepodarilo,“ dodávala smutne. „Znášanlivosť, súcit, osobná skromnosť, spravodlivosť, sloboda, česť – kto by to nepodpísal! Zase spomeniem Dyka, ktorý napísal: ‚Pro podpis ruka nebolí, já podepíšu cokoli!‘ Podpísať dokáže každý, ale vymedziť tie pojmy a zhodnúť sa na tom – to je to, o čo tu ide. Priestor porozumenia!“
Věru Hofmanovú nesmierne trápilo, že namiesto aby sme sa usilovali o pochopenie druhého, stále predstierame, že bojujeme za tú jedinú správnu pravdu. Lenže druhá strana má, samozrejme, tiež svoju jedinú správnu pravdu. Voľba metódy je pritom podľa nej stále rovnaká – smeruje k likvidácii protivníka. Uvedomovala si bolestne, že ľudstvu je súdené robiť rovnaké chyby v iných kulisách. Rovnaké príčiny majú úplne rovnaké dôsledky, vravievala. Lenže potom sa vždy vzpriamila a s iskrou v oku začala hovoriť o tom, že jediná šanca je pokúšať sa tie zdanlivo neprenosné skúsenosti odovzdávať ďalej. Citom. Taký bol podľa nej skutočný zmysel umenia a literatúry osobitne.
Ako v bazéne s teplou vodou
„Čo sa týka umenia a talentu, žiadne generačné prekážky nie sú, pokiaľ si ich sami nevymyslíme,“ uvažuje Lenka Procházková, ktorá sa v spisovateľkinom boji za vytvorenie priestoru pre porozumenie snaží pokračovať. Odovzdávať toto posolstvo ďalej a rozširovať tým priestor je podľa nej povinnosťou zodpovedného umelca. „Věra bola v každej debate múdrym a chápajúcim partnerom, aj keď svojou skúsenosťou a vzdelanosťou stála vysoko nado mnou. Bola prvorepublikovou intelektuálkou s klasickým vzdelaním,“ hovorí Lenka Procházková. „Naposledy som s ňou hovorila vlani v júli, keď som bola v Paríži, zavolala mi na mobil a povedala, že pozorne sleduje všetko, čo sa snažím podnikať proti cirkevným reštitúciám, že robím dobrú vec a veľmi mi drží palce.“ Věra Hofmanová mala jednoduchý recept na šťastie: „Keby sme dokázali odmietnuť mamonu, moc a slávu, čo teda nedokážeme, bol by na svete raj. A stačilo by tak málo: neklaňať sa mamone!“ Procházková spomína aj na to, ako naša povrchná doba strpčovala spisovateľke život: „Mala prenikavý intelekt, dokázala to, čo dnes ľudia nedokážu: vidieť veci a udalosti v širších súvislostiach. Trápila ju strata solidarity a zmätenie hodnôt, ale nikdy neprepadala depresii a dokázala sa radovať z prostých vecí.“
Napriek vysokému veku to bola nesmierne šarmantná žena. „Bolo s ňou veľmi príjemne. Pripadala som si v jej spoločnosti ako v bazéne s teplou vodou. Čas plynul, bez toho, aby sme to vnímali, zhovárali sme sa aj sedem hodín bez prestania a obe sme boli fascinované tým, ako prirodzene tá zaujatá debata plynie, ako nás obe oblažuje. Mávala som pocit, že sa čas zastavil a my dve sedíme na nejakom majáku, kde je to jedno jediné svetlo, ktoré svieti do diaľky, tak životne dôležité pre obe zúčastnené, pre toho, kto odovzdáva, i pre toho, kto to prijíma. Som šťastná, že som ju mohla spoznať, dodáva mi to odvahu a silu. Máme toľko skvelých predkov, ktorí celý život poctivo dreli, bojovali za pravdu, môžeme sa oprieť o pevný múr ich odkazu. Takže to nemôžeme vzdať,“ vyhlási na záver Lenka Procházková.
Pri lúčení mi prezradí, že sa práve chystá písať článok do Literárnych novín, v ktorom chce apelovať na sfanatizovaných priaznivcov Karla Schwarzenberga, ktorí sa nemôžu zmieriť s porážkou svojho kandidáta vo voľbách, a vyzvať ich, aby zakopali vojnovú sekeru, upokojili sa a prestali rozdeľovať spoločnosť.
Věra Hofmanová by mala zo svojej nasledovníčky, ktorá odhodlane hľadá priestor porozumenia, určite radosť.
Ondřej Mrázek (1966)
Publicista, prekladateľ a performer. V roku 1983 založil poetické umelecké združenie Jitro Modré Slonice, v roku 2001 recesistickú kapelu Taliband. Do češtiny prekladá z ruštiny (Daniil Charms, Viktor Pelevin, Pavel Pepperštejn) a slovenčiny (Rudo Sloboda, Lucia Piussi). Pôsobil v Literárnych novinách, v súčasnosti je v slobodnom povolaní.