Súmrak chránených dielní
Byť bohatý a zdravý je lepšie, ako byť chudobný a chorý. Niekedy však osud rozdá karty, s ktorými nemôžete vyhrať.
Zostáva len veriť, že s chorobou nezostanete sami, že spoločnosť tvoria jednotlivci, ktorí vedia, že núdza si môže počkať na každého. A že tí jednotlivci sú aj medzi poslancami a ministrami.
Zdravotne postihnutí však majú pocit, že štát o nich stratil záujem. Po novele Zákonníka práce, ktorá pre nich zrušila reálnu možnosť pracovať na dohodu, chystá ďalší úder – novelu zákona o službách v zamestnanosti, ktorá zmenou pravidiel pomoci a znížením jej výšky sťaží zakladanie a fungovanie chránených pracovísk. Už tento mesiac poslanci rozhodnú, či prídu o príležitosť privyrobiť si k nízkym invalidným dôchodkom ďalší ľudia s hendikepom.
Bolo typické sychravé novembrové ráno, keď Ivana vstúpila na priechod pre chodcov a jej život sa zmenil. Auto, ktoré ju zachytilo, nedokázalo ubrzdiť. Operácie, barly a polovičná invalidita s dôchodkom, z ktorého ledva zaplatí byt. Jediná šanca prežiť – nájsť si podporované pracovisko. Stále verí, že to jej prežije. Je v hlavnom meste a tu je chudoba predsa len najnižšia, odbyt pre ich dielňu je istejší ako na juhu alebo východe republiky. Ekonomika v Európskej únii bojuje s vážnymi problémami, nezamestnanosť na Slovensku šplhá k rekorným 15-tim percentám. V evidencii je vyše 400-tisíc ľudí bez práce. Je ťažké vyrovnať sa s krízou a stúpajúcimi nákladmi, aj keď ste zdravý. Akýkoľvek hendikep zatvára dvere.
Novela už rozdáva výpovede
Martina Justová pracuje so znevýhodnenými skupinami od osemnástich. Popri povolaní, ktoré ju napĺňalo, vyštudovala, urobila si doktorát zo sociálnej práce a psychoterapie. Sedem rokov dávala prácu, pomoc a podporu ľuďom s postihnutím v občianskom združení a chránenej dielni Maják v Zlatých Moravciach. Dnes premýšľa, akú ponuku zo zahraničia si vyberie, aby prednášala o skúsenostiach z práce s nízkoprahovými skupinami.
Zníženie príspevkov štátu pre chránené dielne a neistotu, ktorú prinesie ich nenárokovateľnosť aj pri splnení podmienok, finančne neunesú. Osemnástim mentálne a telesne postihnutým musela dať výpovede, ak novela prejde, v apríli končia. „Už doterajšia zákonná podpora nepokryla náklady na celú prevádzku chránenej dielne,“ hovorí. Dielňa fungovala od marca 2006, počty zamestnancov sa menili, v najlepších časoch ich bolo okolo 30. Okrem chránenej dielne prevádzkujú aj Odevný a potravinový sklad na pomoc v hmotnej núdzi, kam môžu prísť aj ľudia, odsúdení na alternatívny výkon trestu, Maják robil výchovné programy a nízkoprahovú sociálnu prácu – pre mimoriadne chudobných. Za pomoc záujemcovia dostanú oblečenie alebo potraviny, môžu ísť na internet, umyť sa, sociálny pracovník im pomôže s hľadaním práce. Túto činnosť združenia nepodporuje štát, ale Nitriansky samosprávny kraj.
Neberte nám radosť zo života
Keď 55-ročnej Magdaléne Rajtárovej pred štyrmi rokmi zistili ťažký diabetes, nemohla tomu uveriť. Tridsaťtri rokov odpracovala prevažne v Calexe, keď skrachoval, robila v továrni na televízne obrazovky aj v opatrovateľskej službe. Zrazu zostala na posteli s mokvajúcou nohou a manželom, ktorého v preddôchodkovom veku nikde nechcú. „Bol to hrozný pocit. Vždy som bola optimistka, myslela som si, že mňa to nikdy nepostihne. A diabetes, to mi ani nenapadlo. Bola som srandistka, ale toto ma položilo. Mesiac som bola v nemocnici, uvažovala som, že pojem lieky a ukončím to. Tu nie je žiadna robota, aj Zlaté Moravce budú hladová dolina,“ rozpráva pani Mária. Nechápe, prečo im chcú zobrať aj to málo, čo si privyrobia. V chránenej dielni dostáva 144 eur k 180-eurovému invalidnému dôchodku a spoločnosť, ktorá motivuje a dáva radosť zo života. „Tiež sme roky robili pre tento štát. A sme tu šťastní, že sme dostali takúto príležitosť, sú tu úžasní ľudia. Človek príde na iné myšlienky, doma len premýšľate, čo bude, z čoho kúpite lieky – doplatky sú stále väčšie.“ Do života jej kolegyne Márie Tonkovej zasiahla hlúpa náhoda – na schodoch sa pošmykla tak nešťastne, že si nenávratne poškodila členok. Po celoživotnej práci v kuchyni sa pridali problémy s chrbticou až skončila ako invalidná dôchodkyňa. Bolo to o to horšie, že žije sama, štyri steny čoraz viac dusili jej nádej. "Hľadala som zamestnanie, raz za týždeň som šla do mesta, ale nikde nebola sedavá práca pre mňa. Mala som všelijaké myšlienky,“ priznáva. V Majáku pracuje päť a pol roka, ako vraví, psychicky jej to veľmi pomohlo. Lepšie síce nechodí, ale je menej náchylná k chorobám ako predtým. Zatvorenie dielne je pre ňu konečná – do starobného dôchodku jej chýba rok a už teraz vie, že s dvoma nevýhodami – chorobou a vekom – jej nikto prácu nedá.
Príspevky sa zneužívali, tvrdí ministerstvo
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny podporuje pracovné miesta pre postihnutých, prispieva na prevádzku alebo asistenta. Peniaze idú sčasti z rozpočtu, sčasti z európskych fondov. Niektoré z príspevkov majú klesnúť takmer o polovicu, aj keď splníte podmienky, nebudete ich už musieť dostať – rozhodovať budú komisie a šéfovia úradov práce. V posledných rokoch sa spôsoby, ako možno príspevky získať, viackrát menili. Zamestnanci pritom dostávajú minimálnu mzdu, zníženú ešte nižším počtom odpracovaných hodín, pretože osem odrobiť nevládzu. Do štátnej pokladnice vracajú časť v odvodoch.
„Aj teraz sa k príspevkom dostávalo veľmi ťažko, vybavovanie bolo nepríjemné – akoby na napĺňanie zákona neboli prostriedky v rozpočte. Často sme mali kontroly, chýbala podpora, skôr tu bol tlak, aby sme sa tejto činnosti vzdali,“ zhŕňa Justová skúsenosti chránených dielní. Nevie si predstaviť, ako sa dajú zneužiť – jedine, že by na ulici okradla svojho zamestnanca.
Pre ľudí s postihnutím je pritom zamestnanie viac sociálnou ako finančnou podporou – každý deň idú medzi ľudí, cítia sa užitoční, sú šťastnejší, pretože nie sú na svoje problémy sami. Justová je presvedčená, že je to lepšie ako pasívne príspevky a štát to nestojí viac. Keď je človek doma sám, prichádzajú choroby. Keď mu chýba sociálny kontakt, ide k doktorovi, aby videl aspoň ľudí v čakárni.
„Práca je naozaj prevenciou zhoršovania zdravotného stavu a mzda nie je v porovnaní s možnými nákladmi naň veľká. Čo človek ušetrí zdravotnej alebo Sociálnej poisťovni, to mu dá štát na mzde a ešte stále ušetrí. Sú mechanizmy, ktorými sa dá merať, že úspora u tých, čo pracujú, oproti tým, čo nepracujú, je obrovská. Lebo lieky sú veľmi drahé, rovnako ako hospitalizácia alebo asistencia,“ tvrdí Justová.
Petíciou proti zmenám
Zdenko Šmondrk žije na prvý pohľad s neviditeľným ochorením od mladosti. Vyštudoval s ním aj vysokú školu a sám pre seba založil podporované pracovisko. Najskôr reklamnú televíziu v Novej Bani, po prvej vlne krízy prešiel na internetovú. Ďalšia vlna zlikvidovala aj tú, zostal pri tvorbe webových stránok a internetových službách. Situácia je však čoraz horšia, zákazky nie sú, dnes žije z úspor z lepších čias a 130-eurového dôchodku.
Tridsaťštyriročný Novobančan sa však nevzdáva. Na svojej stránke na pomoc hendikepovaným registrechranenychdielni.sk rozbehol petíciu proti novele zákona a s vyše 5-tisíc podpismi ju dostal do do sociálneho výboru parlamentu. Šmondrk však neočakáva, že sa podarí ešte niečo zmeniť. Pripúšťa, že novela zabráni zneužívaniu špekulantmi, no potopí aj poctivé pracoviská. „Odhadujem, že do pol roka padne tretina dielní a nové vznikať nebudú.“ Z diskusie s ostatnými chránenými pracoviskami vie, že prepúšťanie sa začalo už vlani na jeseň pre zmeny v Zákonníku práce, od mája, keď má platiť novela zákona o podpore v zamestnanosti, bude podľa neho ešte masívnejšie.
Rok po rozšírení uvažujú o prepúšťaní
"Mali sme osem dohodárov, ľudí, ktorí nemôžu chodiť každý deň do práce. Robili doma a raz za týždeň prišli. Museli sme ich prepustiť – nemáme kde zobrať 48 percent, aby sme ako zamestnávateľ odvádzali za každého dohodára. Okrem toho sme mali dohodnutú mzdu, po novele Zákonníka práce by museli mať minimálnu mzdu. Na to však nemáme,“ vysvetľuje Jaroslava Valčeková, predsedníčka Združenia sclerosis multiplex Nádej, ktorá prevádzkuje v bratislavskej Dúbravke chránenú dielňu Scarabeus.
Skleróza multiplex je ochorenie so zlou prognózou, nie všetci zvládajú byť zamestnaní, preto bola práca na dohodu výhodou. Aby im po nútenom odchode pomohla, pripravujú doma ruličky z papiera, z ktorých potom v dielni vyrábajú rôzne výrobky – od malých košíkov po dvojmetrové vianočné stromy – ovály. „Teraz ich od nich odkupujeme a štát už neuvidí nič.“
V združení premýšľajú, ako zareagovať, ak v parlamente prejdú ďalšie zmeny. „Uvažujeme o znížení počtu pracovníkov, hoci som sa hrdila tým, že sme o 100 percent zvýšili zamestnanosť, keď sme minulý rok otvárali rozšírenie dielne. To som netušila, že majú pre nás pripravené takéto krásne darčeky," hovorí. Sami si nie sú schopní zarobiť dosť, výrobky predávajú vo firmách a tržby zachraňuje, podobne ako v iných chránených dielňach, najmä obdobie Vianoc.
Podpora štátu je aj dnes obmedzená, na mzdy a odvody prispieva dva roky. "Ale na dva roky nevydržia, pokryjú zhruba šestnásť mesiacov. Potom je možné žiadať príspevok na udržateľnosť pracovného miesta, kde dostanete príspevok len na minimálnu mzdu bez odvodov. K tomu sú prevádzkové náklady – na jednu osobu do 70 percent postihnutia je to 600 eur na tri mesiace.
Nad 70 percent invalidity 1 200 eur na tri mesiace. Tu máme 700 eur mesačne iba nájomné, energiu sme platili 60 eur, zamestnanci chodia do práce taxíkom pre obmedzenie hybnosti, inkontinenciu a iné problémy. Moja mzda a odvody idú tiež cez prevádzkové náklady, pretože som tu dlhšie ako dva roky." Príspevky na prevádzkové náklady pritom novela ruší – po dvoch rokoch buď dielňa skončí, alebo bude môcť dostať 400 eur mesačne na zamestnanca bez ohľadu na rozsah jeho postihnutia.
Na perá sa našlo, na invalidov nie
Jaroslava Valčeková založila občianske združenie Nádej po tom, čo sama ochorela. „Nemala som sa s kým porozprávať. Potrebovala som seberovných ľudí, ktorí sú rovnako chorí ako ja, ale nevedela som ich nájsť.“ Keď jej v roku 2006 určili diagnózu, pracovala ako generálna sekretárka v Slovenskom zväze džuda. Trénerka džuda s čiernym pásom sa musela konfrontovať s chorobou, ktorá neponúka budúcnosť – nedá sa zvrátiť ani vyliečiť.
Ďalšie zhoršenie podmienok pre chránené pracoviská, ako ho prináša vládna novela, Valčekovú sklamalo. "Mám taký pocit a povedala som to aj v Národnej rade, že ak vláde zdravotne ťažko postihnutí ľudia tak strašne prekážajú, nech nám dajú flinty a nech sa nás zbavia. Keď nás chcú zatvoriť do bytov, tak nech vyrobia také zámky, aby sme sa cez ne nemohli dostať von, ale nech nám takýmto spôsobom neničia život. Veď zdravý človek má čo robiť, aby prežil.“ Absolútne rozčarovanie prišlo po tom, čo sa v médiách dočítala, že ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nakúpi pre úrady práce perá a ďalšie propagačné predmety z európskych fondov za stotisíc eur. "86-tisíc eur vraj idú použiť len na nákup pier, aby sa oslovili záujemcovia o prácu. To je choré. My pritom od augusta nemáme zaplatené úhrady na mzdy – platím ich z peňazí združenia. Je normálne, že nám pol roka nezaplatia a idú kupovať za tisíce perá? A to sú všetko peniaze z Európskej únie, určené na podporu zamestnanosti. Nechápem, čo bude nezamestnaný robiť s perom.“
Keď prax zaostáva za školstvom, štát stráca
Nezisková organizácia Dom Svitania má v Jakubove tri chránené dielne s osemnástimi telesne a mentálne postihnutými ľuďmi. Poskytujú aj sociálnu rehabilitáciu – učia ich zručnostiam, ktoré pomôžu mladým ľuďom s miernym alebo stredným stupňom mentálnej retardácie zaradiť sa do života a získať viac nezávislosti. Už päť ich zamestnancov býva vďaka tomu samostatne v podporovanom bývaní.
„Existencia dielne je pre týchto ľudí veľmi dôležitá. Inak by sedeli doma pri televízore. Oni skončili špeciálnu základnú školu, niektorí aj špeciálne učilište. Všetci do nich investovali – štát, rodičia, učitelia, ale potom väčšina nemá kam ísť, pretože neexistuje kontinuita medzi školou a praxou. Pracovných miest pre ľudí s postihnutím je veľmi málo,“ opisuje situáciu riaditeľka neziskovky Stefi Nováková.
Bez práce rýchlo strácajú naučené zručnosti. „Aj zdravý človek, ktorý je dlho nezamestnaný, stráca chuť ísť von, starať sa o seba, zníži sa mu psychomotorické tempo.“ Naopak, tí, čo pracujú, môžu žiť porovnateľne ako bežný dospelý bez postihnutia.
Zmena podmienok a kríza môžu zničiť aj silných
V troch dielňach Domu Svitania – krajčírskej, kníhviazačskej a v dielni montáže a balenia – vyrábajú nielen darčekové, ale aj spotrebné predmety. Fungujú už 15 rokov a ako jedny z mála chránených dielní dokážu vytvárať výnos z vlastných činností. No bez podpory štátu by sa neudržali.
„Nikde v Európe nepoznám chránenú dielňu, ktorá by si vedela sama na seba zarobiť. My máme zhruba 40 – 45 percent výnosy z vlastných činností, okolo 40 percent pokrýva dotácia z verejných zdrojov, zvyšok do sto percent nákladov tvoria granty, dary, asignovaná daň,“ vysvetľuje Nováková.
Keď sa zmenia podmienky, nevie, či prežijú. „Už teraz cítiť v celom hospodárstve krízu, máme menej objednávok, oveľa menej práce ako minulý rok v tomto období. Na jednej strane sa znížia príspevky, na druhej si budú firmy menej objednávať, možno budú čakať až do konca roka na ekonomický výsledok, popri tom zdražujú služby, energie. Ako bežná domácnosť s nezamestnanými sa dostávame do "lievika“ menších príjmov, ako potrebujeme na výdavky.“ Väčšiu hrozbu ako v nižšej finančnej podpore od štátu však vidí v spôsobe, akým sa bude prideľovať. „Príspevky už nebudú obligatórne, teda povinné, ale fakultatívne – čiže môžeme, ale nemusíme ich dostať. Už teraz má úrad práce prísne kritériá, no vedela som, že keď ich splníme, zo zákona ich máme dostať. Teraz by to malo byť tak, že aj keď ich splním, nemám istotu – bude to skúmať komisia, ktorá dá odporúčanie, a riaditeľ úradu práce o tom rozhodne. A viem ja, či sa bude riaditeľovi úradu práce naša dielňa "páčiť“? Zdá sa mi to veľmi subjektívne.“
Všetko sa zneužíva a je to len podvod? To sú predsudky
Tvrdenie ministerstva o zneužívaní príspevkov na podporované zamestnávanie spochybňuje bývalý kontrolór práce Peter Ceľuch. Pôvodne poľnohospodársky inžinier nastúpil po vysokej škole začiatkom 90. rokov do verejnej správy, kde prešiel obvodným, okresným aj krajským úradom práce. Keď odišiel do personalistiky, začal stretávať ľudí, ktorých choroba odstavila od produktívneho života a rozhodol sa im pomôcť. Z postu manažéra odišiel a svoje aktivity rozšíril o chránenú dielňu 4 texel v centre Trebišova. Piaty rok zamestnáva dvoch zdravých, dvoch s ťažkým zdravotným postihnutím a jedného s čiastočnou invaliditou.
„Desať rokov som bol kontrolór, takže by som mohol napísať knihu, čo sa zneužíva a čo nezneužíva. Príspevky musíte refakturovať, takže musíte všetko dokladovať. Firma, ktorá má obraty, odoberá a predáva tovar, nemôže byť fikcia. Myslím si, že keď môžeme dávať príspevky ľuďom, ktorí si to nezaslúžia, alebo aj zneužívajú, tak ľudia v invalidnom dôchodku nemajú inú možnosť prežitia, len si zarobiť. A nejde o žiadne horibilné sumy. V podstate ich obratom vraciate štátu – lebo zaplatíte odvody, dane,“ hovorí Ceľuch.
Firma zatiaľ dokáže prežiť aj sama, hoci každá podpora je dobrá. Zákazníkov, ktorým poskytujú reklamné a grafické služby, tlačoviny, softvér a hardvér, majú po celom Slovensku, spolupracujú aj so školami. Aby znížili náklady, rozhodli sa kúpiť pre firmu budovu, odpredávanú štátom ako prebytočný majetok. Pôžičku na desať rokov si berú z banky. Podľa Ceľucha je to jednoduchšie, ako žiadať úrad práce a byť viazaný povinnosťou päť rokov udržať výrobu aj ak by prišli ťažké časy. Napriek tomu je presvedčený, že zdravotne postihnutým ľuďom by sa príspevok na ich zamestnávanie škrtať nemal.
„Myslím si, že sa začalo sekať jednostranne – že všetci sú zlí. Keď sa príspevky poskytujú zmysluplne, tak sa aj zmysluplne štátu vracajú. Je naozaj otázne, či je podpora pre ľudí, ktorí si sami nevedia pomôcť, pre štát až taká zaťažujúca. Tvrdiť, že všetky príspevky sa zneužívajú, chránené dielne nefungujú a všetko je len podvod, to sú predsudky.“
Aké ťažké je udržať sa nad vodou, vidí na svojich zamestnancoch aj na rastúcom počte záujemcov o prácu, ktorí sa mu hlásia. „Niektorých som zamestnal po dlhých rokoch, jeden mal manželku na materskej, ktorá tiež prišla o prácu po zániku firmy, tu na východe si nevedela nájsť novú. Invalidné dôchodky sú veľmi nízke, ťažko si predstaviť rodinu s dieťaťom, aby prežila zo stoeurového dôchodku. Ďalšia zamestnankyňa poberá 120 eur, za byt platí dvesto,“ zhŕňa svoje skúsenosti Ceľuch.
Postihnutým by pomohli nižšie dane a odvody
Na Slovensku je vyše 223-tisíc zdravotne postihnutých ľudí, čo je 8,26 percenta ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Takmer 118-tisíc má plný a vyše 106-tisíc čiastočný invalidný dôchodok. Len šesť percent – 11 316 z nich pracuje v niektorej zo 6 224 chránených dielní, 3 314 je evidovaných na úradoch práce. Ďalších 14 percent je zamestnaných na trhu práce, ako zdravotne postihnutí sú najviac ohrození pri prepúšťaní. 68 percent zostáva doma, trvale nezamestnaných a neregistrovaných.
"Úrady práce im nemajú čo ponúknuť, ani ich nechcú evidovať,“ hovorí Elena Kopcová, ktorá prevádzkuje v Senci chránenú dielňu Wellnea a vedie občianske združenie Tenenet na pomoc pri zakladaní a udržaní chránených dielní.
"V tejto situácii sa natíska otázka, či je naozaj potrebné znižovať príspevky pre chránené dielne a upravovať legislatívu takýmto spôsobom – aby o podpore rozhodovali komisie.“ Riešením by mohli byť daňové a odvodové úľavy pre postihnutých, aby sa firmám naozaj oplatilo ich zamestnávať. Firmy nad 20 zamestnancov majú aj dnes povinnosť mať 3,2 percenta zamestnancov s postihnutím, no radšej zaplatia minimálnu pokutu – ak vôbec niekto zistí, že toto percento nespĺňajú.
„Nejde o to, aby štát dával príspevky, ale aby sa upravila odvodová zaťaženosť pre zdravotne postihnutých a zaviedli daňové bonusy. Vtedy by ich firmy určite skôr zamestnali a firemná filantropia by sa konečne stala realitou,“ dodáva Kopcová.
Aj tvorivosť môže byť liekom
Darčekové predmety, kopírovanie, viazanie kníh, montovanie nábytku, šitie, programovanie, masáže, príprava a dodávka jedla – to sú len niektoré z náplní pracovísk, kde sa s podporou z verejných zdrojov uplatňujú hendikepovaní občania.
Bohuslava Hábovčíková sa vybrala menej obvyklou cestou – začala vydávať knihy, časopisy, organizovať konferencie a tvorivé dielne. „Keď sme s manželom začínali, netušila som, že budem raz chorá,“ spomína na rok 1994, keď ešte v Nitre založili prvé občianske združenie. Obaja prednášali na Univerzite Konštantína Filozofa a venovali sa kultúre národností a etník. "Väčšinou sme robili s národnosťami, preto sme sa aj volali Kultúrne združenie národností a etník Slovenskej republiky. Snažili sme sa založiť aj národnostnú fakultu, nakoniec bol z toho Ústav pre výskum školstva a kultúry, ktorý, žiaľ, už zanikol. Keďže som učila na katedre rómskej kultúry, bola som univerzitou poverená rómskou časťou. Keď som sa psychicky zrútila, začala som sa orientovať na prácu s chorými ľuďmi,“ hovorí.
Problémy sa začali úmrtím manžela v roku 1998. Smútok z jeho straty viedol k depresii, ktorej sa už aj napriek svojej činorodosti nikdy úplne nezbavila. Pred trinástimi rokmi ju priviedla do invalidného dôchodku.
Dnes žije v Bratislave a jej dve občianske združenia – Kultúrne združenie národností a etník Slovenskej republiky a Multikultúra v nás pracujú s ľuďmi postihnutými chorobou alebo chudobou po celom Slovensku. Obe fungujú aj ako vydavateľstvá.
„Vydávame pôvodnú slovenskú tvorbu – poéziu, prózu, drámu, ale aj teoretické materiály – mali sme aj vedeckú teoretickú konferenciu. Okrem vedeckých zborníkov vydávame literárno-výtvarné zborníky, organizujeme medzinárodnú literárnu a výtvarnú súťaž Rozhľady a festival Damiana Vizára. Niektoré knihy a články prekladáme do rómčiny a angličtiny.“
Od septembra sa snažia o založenie chránenej dielne, zatiaľ sa to však nepodarilo. Úrad pre verejné zdravotníctvo im odsúhlasil priestory v Lige za duševné zdravie, ale stále viazne vybavovanie podpory cez úrad práce.
Chránená dielňa by mala zamestnať štyroch ľudí a neskôr sa rozširovať o ďalších. "Robili by vydavateľskú prácu. Chceme robiť aj predaj. Ak máme byť efektívni, budeme musieť postupne vybudovať silné obchodné oddelenie,“ hovorí Hábovčíková.
Časopisy, filmy, literárne dielne
Skúseností má dnes 61-ročná bývalá novinárka, romistka, literárna vedkyňa a kritička dosť. Jej občianske združenia vlani spolupracovali so 64 autormi, dvadsiatim vydali knihy. "Prevažne sú to ľudia trpiaci psychickým ochorením alebo mentálnym postihnutím, alebo naši sympatizanti, ktorí s nami priamo spolupracujú, ako básnik a prekladateľ Teofil Klas (občianskym menom Jozef Zavarský), publicista Miloš Drastich. Obracajú sa na nás aj autori s telesnými ochoreniami, napríklad tí, čo bojujú s rakovinou. Aj im sme už vydali knihy.“
Združenia vydávajú tri časopisy – každý z nich má náklad 700 kusov a sú zadarmo. Časopis Bellária je určený mentálne a psychicky chorým, Arkádia je multikultúrnym časopisom tolerancie a antidiskriminácie, Mišusori/Myš(u)lienka, detský humoristický časopis, je rómsko-slovenský, zameraný na zdravotne a sociálne znevýhodnených.
Majú tiež filmové štúdio, kde nakrúcajú polhodinové dokumenty a hrané filmy, s ktorými úspešne navštevujú festivaly. „Z Prahy sme si v roku 2011 odniesli špeciálnu cenu za herecký výkon, v roku 2012 sme mali nominácie na dve ceny, s dvoma filmami sme boli v Poľsku v Koszaline a s ďalšími dvoma na festivale v Lodži. Teraz sme prihlásili dva filmy do Turecka. Naša činnosť je teda veľmi rozsiahla, zameraná na autorskú tvorbu. Máme medzi sebou aj členov Spolku slovenských spisovateľov, vydávame kvalitné veci. Považujeme sa za rovnocenných so zdravými ľuďmi, máme dostatok kvalitných lektorov – spisovateľov, novinárov, filmových odborníkov, ktorí s nami spolupracujú,“ približuje Hábovčíková.
Knihami, filmami a časopismi sa činnosť združenia nekončí. „Máme literárnu dielňu, ktorá má viacero častí, napríklad tvorivé písanie, biblioterapiu. Máme divadelnú dielňu, ktorá je nadviazaná na naše divadlo poézie Rozhľady, kde vychovávame k divadlu deti aj staršiu generáciu. A ľudia nie sú leniví, chodia na naše podujatia z celého Slovenska.“
Bohuslava Hábovčíková si napriek chorobe plní sen každého človeka – urobiť zo záľub náplň každodennej práce – či už je to film, literatúra, divadlo, vedecká práca. „Vyštudovala som televíznu žurnalistiku, pracovala som v televízii, v dvoch mesačníkoch, potom som začala vyučovať na Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde som robila aj vedecký výskum. Okrem toho som od malička recitovala, hrala divadlo, takže preto sme sa vydali takýmto smerom.“ Verí, že sa jej po úmornej komunikácii s úradmi podarí dosadiť do skladačky aj ďalší kúsok – vytvoriť životaschopnú chránenú dielňu.