Z klietky do klietky

Prídi ty, šogajko, ráno k nám, uvidíš, što ja to robievam. Ja ráno vstávam, kravy napájam, ovečky na pole vygaňam.

No hoci si to dodnes občas zaspievam aj s tou ruskou výslovnosťou a hoci mi ich koncert uviazol v duši ako čosi dojímavé – veď vojakov v podobných uniformách som ešte pred pár mesiacmi videl nie spievať, ale umierať – predsa som aj ja už čoskoro mal prísť na to, že za tým spevom je skryté aj čosi iné. Čosi, čo vystihol anglický spisovateľ George Orwell v knihe Barmské dni, keď napísal o barmských domorodcoch: „Vždy je v nich čosi nad európsky pochop, čosi nepreniknuteľné, za intrigou intriga a v každom klepci nastavený iný klepec.“

Alexandrovovci nám prichádzali svojím spevom oznámiť aj to, že sme síce unikli z Hitlerovej klietky, ale radosť z oslobodenia nás čoskoro prejde, pretože sme sa ocitli v novej klietke, tentoraz v Stalinovej.

Voľby 1946 – slovenský zázrak

Hoci v tom povojnovom čase som bol ešte len chlapec, živo si spomínam aj na najvzrušujúcejšiu vtedajšiu politickú udalosť – voľby v roku 1946. Neboli vtedy nijaké bilbordy – iba na plotoch bielym vápnom napísané čísla a heslá štyroch o volebný úspech sa usilujúcich strán. A pretože môj otec sa stal predsedom jednej z organizácií Demokratickej strany, zaujímal ma hlavne jej volebný výsledok – a fascinovalo ma, že sa o jej víťazstve rozhodlo práve v Žiline. DS totiž vyhrala vďaka aprílovej dohode, ktorá zjednotila katolíckych a evanjelických voličov a ktorej strojcom bol Žilinčan Ján Kempný.

Do histórie to vošlo ako slovenský zázrak – veď v českej časti Československej republiky už aj v roku 1946 vyhrali voľby komunisti.

K slovenskému zázraku, čo tak odvážne narušil Stalinov povojnový európsky scenár, som sa vrátil aj vo svojej hre Stalin v Žiline, ktorú v roku 2011 uviedlo žilinské Mestské divadlo – a Josifa Vissarionoviča som v nej takto nechal zúriť medzi kremeľskými múrmi:

„Job tvoju mať, Kempnyj! Job i vsech žilinskych vragov! Ja počotnyj graždanin Žiliny – i mne eto sdelali v mojom gorode? Nakazať Kempnovo!“

Aj keď je tá kremeľská scéna iba produktom mojej fantázie, som si istý, že takto nejako to muselo prebehnúť aj v skutočnosti a ten príkaz potrestať Kempného určite prišiel až z Moskvy. Veď ten proces – jeden z prvých povojnových monsterprocesov, proces s Kempným a Bugárom – sa konal dokonca už pred februárom 1948!

Pre nevinné obete procesu to bolo svojím spôsobom šťastie. Keby ich súdili až po februári 1948, boli by pravdepodobne odvisli a aj ich by vtedajšia tlač vyprevádzala na šibenicu s podobnými nadávkami, ako to urobila 26. novembra 1952 v článku Prudšie nenávidieť nepriateľa – vrúcnejšie milovať stranu: „Zloduchovia, keby sa aspoň boli kajali pred súdom, keby sa boli rozplakali, horeli hanbou, keby aspoň dákym, hoci negatívnym, spôsobom prejavili ľudský, hoci zvrhlý cit…“

Kempného súdili ho už v roku 1947 a rozsudok pre jedného zo strojcov volebného víťazstva Demokratickej strany padol 15. mája 1948. Dostal šesťročný trest a bez zvyšku si ho aj odsedel.

Demokracia, ktorá sa k nám vrátila po novembri 1989, si však z akýchsi čudných dôvodov uctieva bývalých stalinistov viac než ich obete. Niežeby sa na obete celkom zabudlo, no napríklad z televízie sa o nich viac dozvie iba ten, kto oželie niektorý z bezduchých seriálov a aspoň na chvíľu si to prepne na stanicu Lux.

Nečudo, že potom aj o martýriu Jána Kempného vie mladá generácia málo – alebo vôbec nič.

Tých niekoľko replík, ktorými som ho pripomenul v hre, túto chybu iste nenapravilo – no predsa! Po žilinskom predstavení prišlo za mnou pár Kempného príbuzných a aj za tých niekoľko replík mi ďakovali. Mal som z toho väčšiu radosť než z úspechu celej hry.

Olympijský rok 1948

Slovensko sa však zo svojej výnimočnosti a z víťazstva DS v roku 1946 dlho netešilo.

Prišiel 25. február 1948 a nie iba Česi, ale celá Československá republika sa ocitla v Stalinovej klietke.

Mal som vtedy dvanásť rokov a keď sa mi dostali do rúk noviny, čítal som vždy iba poslednú stranu. Zaujímali ma iba také veci ako letná olympiáda v Londýne alebo čo sa píše o futbalovej lige a o ŠK Žilina.

No február 1948 sa votrel všade – aj do toho zúženého, iba o šport sa zaujímajúceho chlapčenského pohľadu.

V Žiline patril medzi priateľov môjho otca aj JUDr. Okoličány, ktorého každý volal iba Berco, povolaním advokát, no najmä chýrny hokejový rozhodca. Bol to vyše dvojmetrový a vyše stokilový obor, ktorého korčule zanechávali hlbšiu stopu než korčule hokejistov – a keď pred zápasom polievali, publikum žartovalo: „Ľad musí byť hrubší, Berco pribral.“

V roku 1948 odchádzal pískať aj na zimnú olympiádu v St. Moritzi – krátko predtým bol u nás a ja som vydrankal od neho sľub, že mi pošle pohľadnicu s podpismi nášho mužstva. Poslal – mal som sa potom čím pýšiť pred spolužiakmi.

Pýchu však vystriedalo zhrozenie. Darmo sme sa aj my žilinskí chlapci nadchýnali umením našich hokejistov, ktorým vtedy iba o chlp uniklo zlato (no potom sa dokázali ešte stať majstrami sveta) – zakrátko sme sa dozvedeli, že najlepší z nich skončili za mrežami.

Hneď zahorúca to hlásil zahraničný rozhlas a zhrozil sa (okrem tých, ktorým sa „až postupne otvárali oči“) úplne každý.

Ani my vtedajší chlapci sme neuverili vtedajšími médiami hlásaným lžiam o „najohavnejšej zrade“. Mali sme svoju teóriu: To Stalin nás potrestal za to, že sme porážali Rusov, ktorí sa ešte iba učili od nás hrať kanadský hokej – a zároveň ich zbavil konkurencie. Čím viac vieme o zvrátenej povahe Gruzínca, čo dodnes nezmyselne vyhráva ankety o „najväčšieho Rusa“, tým je istejšie, že naša chlapčenská teória bola správna.

Obludný príbeh ešte pokračuje.

Nemohli zlikvidovať všetkých – niekto musel aj hrať. Časť mužstva cestovala v novembri 1948 na turnaj do Londýna. Z Paríža leteli dvoma lietadlami – druhé nedoletelo, skončilo na dne prielivu La Manche. Zahynul tam aj najlepší slovenský hokejista tých čias, Košičan Ladislav Troják. On teda zdanlivo nebol Stalinovou obeťou. Lenže Stalin bol dravec, čo nedal pokoj ani mŕtvolám. V presvedčení, že ide o útek a letecká katastrofa je fingovaná, stalinisti prenasledovali rodiny šiestich mŕtvych československých hokejistov. To, že pani Trojáková napokon ochrnula po mŕtvici, už nebolo iba nešťastie, ale výsledok štvanice, čo na ňu usporiadala ŠtB…

Nečudo, že nás dodnes mrazí, keď si predstavíme, ako geniálny brankár Boža Modrý, ktorý vychytal vo svojej klietke Kanaďanov (hrali sme s nimi na olympiáde 1948 0:0), je zrazu sám chytený do jáchymovskej klietky! Hľa, ani pri hokejovej spomienke sa nevyhneme myšlienke, že dejiny nás stále ženú iba z klietky do klietky.

Klietka Rudolfa Dobiáša

Klietka je slovo, ktoré používame doslovne i metaforicky. Doslovne to býva vtáčia alebo králičia klietka – a metaforicky napríklad hokejová bránka alebo banícky výťah. Po februári 1948 sa slovo klietka používalo aj na pomenovanie krajiny, v ktorej sme žili.

Dvadsiaty piaty február 1948 totiž pripravil celú krajinu a všetkých jej občanov o slobodu.

Pripravil o ňu aj tých, čo zdanlivo zostávali na slobode – no nikto zrazu nemohol slobodne hovoriť ani písať, slobodne cestovať ani študovať, slobodne podnikať ani slobodne veriť v Boha. A kto mal nejaký majetok, dielňu, dom či len trochu krajší byt (ktorý sa počas Akcie B zapáčil nejakému tajnému), bol „oslobodený“ aj od dielne, od domu či od toho bytu.

Navyše, február 1948 „oslobodil“ stovky nevinne popravených ľudí aj od života. A desaťtisíce nevinných skončili vo väzeniach. V knihe Nebudete ich môcť rozvrátiť zrátal František Mikloško iba rozsudky tých, čo na Slovensku trpeli za náboženské presvedčenie – a vyšlo mu, že boli úhrnom odsúdení na 83 tisícročí! Občas nejaký pomýlenec vyhlási, že odpor proti komunizmu bol na Slovensku v porovnaní s inými krajinami malý – no je to hlúposť. Nikdy nič také nepovie ten, kto si prečíta Mikloškovu knihu.

Päťdesiate roky zdanlivo doľahli na dospelých viac než na deti. Keď ŠtB celé roky vláčila po výsluchoch môjho otca, aby ho napokon zaradila do protištátnej skupiny Kauzál a spol. a posadila do väzenia, bezsenné noci mala celá naša rodina – určite však to, čo prežíval on, bolo ťažšie než to, čo som prežíval ja.

No boli aj v mojom veku chlapci, ktorí to schytali naplno.

Len kúsok od Žiliny, v Trenčíne v roku 1953 ešte pred maturitou zatkli môjho len o niečo staršieho rovesníka Rudolfa Dobiáša. Za pár karikatúr Stalina a za rozširovanie letákov ho potom v monsterprocese Sýkora a spol. odsúdili na osemnásť rokov – a sedel, väčšinou v Jáchymove, až do amnestie 1960, teda takmer osem rokov. Keď som sa ho nedávno pýtal, čím si vysvetľuje taký sadizmus ŠtB, napísal mi: „Dodnes som nepochopil, prečo to bol monsterproces. Nešlo v ňom predsa o nejaké veľké ryby. V zozname šestnástich obvinených boli dvaja študenti, jeden učeň, jeden roľník, jeden invalidný dôchodca a zvyšok boli robotníci.“

Čo sú proti jeho osudu ťažkosti, ktoré sme my, jeho rovesníci mali v päťdesiatych rokoch so zastavenou Trnavskou skupinou či ja so zošrotovanou Hrou pre tvoje modré oči? Ani sa nepatrí porovnávať zošrotované knihy so zošrotovanými ľuďmi. Po zošrotovaných knihách zostáva čítanková sláva. Po zošrotovaných ľuďoch často ledva spomienka. Dobiášov talent sa však zachoval a dozrieva ako víno. Presvedčte sa:

Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci

(Za Štefanom Paulínym)

Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci? Rudenku hľadať, fárať do bane? Po toľkých rokoch a po takej pláci byť zase na dne a zas na rane?

Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci? Odviezť sa v klietke, visieť na lane, a potom ako špendlík zatvárací dve ruky zopnúť k márnej obrane? Či azda chcete, jáchymovskí chlapci, znovu vziať ťažký krompáč do dlane, pod zemou hľadať, hoci nevidiaci, jas Božej lásky v čiernom uráne?

Či trúfate si, jáchymovskí chlapci, dobehnúť ešte vlaky zmeškané a potom ako sťahovaví vtáci do vetra zvolať svoje volanie?

Kam odchádzate, jáchymovskí chlapci? Rudenku hľadať, fárať do bane, na novom diele pokračovať v práci, odznova plniť staré poslanie?

Povedzte, prosím, jáchymovskí chlapci: Keď odídete, kto nám zostane?

Som hrdý na to, že v čase, keď som bol vedúcim redaktorom oddelenia poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, v roku 1977 Rudo Dobiáš (vtedy už 43-ročný) ako básnik debutoval zbierkou Slávnosti jari práve v mojej redakcii. Jeho doterajším básnickým vrcholom je však až v roku 2004 vo Vydavateľstve Michala Vaška vydaná zbierka Medzi trávou a vetrom. Z nej je aj báseň, ktorú som citoval.

A kto tú báseň nepreskočil, si určite všimol, že ani v nej nechýba slovo klietka.

Klietka demokracie

Našťastie medzi februárom 1948 a Stalinovou smrťou malo ubehnúť iba päť rokov.

O Stalinovej smrti sa píše viac než o smrti desiatok miliónov jeho obetí. A dokonca nielen píše, ale aj špekuluje. Aj nedávno som videl vo vysielaní moskovskej televízie blúdiť akýchsi prútikárov po Stalinovej dači – z fotografií a iných predmetov sa pokúšali uhádnuť, kto Stalina otrávil. „Urobil to Berija, ale nie vlastnou rukou,“ usúdil napokon ten najcitlivejší a takmer pri tom zamdlel – vraj ho to zistenie pripravilo o všetku duševnú energiu. Takýchto luftinšpektorov ťahajú pred kameru zrejme aj ruské peoplemetre.

Nás však môže uspokojiť aj to, čo vieme od serióznych historikov: na tej dači Stalina 1. marca 1953 porazilo. Ľudia z jeho najbližšieho okolia sa ho tak báli, že sa neodvážili vstúpiť do jeho izby, ani keď päť dní nevychádzal. Päť dní chrčal na zemi v obrovských mukách – a 5. marca zomrel. A hoci odvtedy ubehlo už vyše pol storočia a mali sme zažiť ešte všeličo zlé, predsa len od 5. marca 1953 bol svet o čosi lepší.

Už o tri roky odhalil Chruščov Stalinove zločiny a obdobiu od marca 1956 sa hovorilo „odmäk“. Odmäk trval iba do jesene 1956 – po budapeštianske povstanie, ktoré kruto potlačili tanky. Klietka v päťdesiatych rokoch ostala klietkou aj naďalej – aj keď sa chvíľami zdalo, že sa v nej dýcha voľnejšie. Ostala ňou aj v šesťdesiatych rokoch a 21. augusta 1968 sa o to, aby sa opäť stala tesnejšou, aj u nás – podobne ako v Budapešti – postarali tanky. V pozostalosti najpopulárnejšieho ruského básnika sedemdesiatych rokov Vladimira Vysockého (1938 – 1980) sa našla báseň Nikdy som nestál o raj zajtrajší, v ktorej sám sebe takto vyčítal mlčanie v rokoch 1956 a 1968:

Zbytočne pri lumpoch som zvieral päsť – veď líšil som sa od nich iba málo. Veď zabolieť ma mala Budapešť a pre Prahu mi srdce puknúť malo.

Túto báseň sa Vysockému zrejme nepodarilo uverejniť – jej publikovanie umožnila až po jeho smrti gorbačovovská glasnosť. Keď sa objavil v tlači môj slovenský preklad, zareagoval v undergroundových Lidových novinách disident Milan Šimečka – vraj, keď to čítal, mal pocit, že sa lámu ľady. A ľady sa naozaj prelomili – v novembri 1989. Už dvadsaťpäť rokov žijeme v demokracii.

No čo by na tú našu obnovenú demokraciu dnes povedal Orwell? Povedal by azda, že tá naša demokracia bola zase iba v jednej klietke nastavenou druhou klietkou? Klietkou len pre niektorých pozlátenou – no pre milióny zbedačených ľudí možno tou najtesnejšou, akú kedy zažili?

Prečiarknime túto myšlienku a nechajme tú dnešnú dobu so včerajšou porovnať naslovovzatého znalca klietok, básnika Rudolfa Dobiáša. On totiž hovorí, že nech po nežnej revolúcii prišlo čokoľvek – nikdy nezažil krajší historický okamih ako november 1989 a je šťastný, že sa dožil demokracie.

Predsa je len medzi klietkou päťdesiatych rokov a klietkou demokracie akýsi rozdiel.