Milo: Problém extrémizmu nevyrieši len zákon

Ako dlho je extrémizmus na Slovensku na vzostupe?
Z môjho pohľadu od roku 2008 – 2009. Ak hovoríme o pravicovom extrémizme a subjektoch, ktoré sa dostali aj do parlamentu, tak práve v tých rokoch sa začali títo ľudia znovu aktivizovať. Zmenili imidž, rétoriku, spôsob vyjadrovania, témy, s ktorými prichádzajú, aby získali väčšiu verejnú podporu.

Ako sa prejavuje nárast extrémizmu?
Predtým boli v spoločnosti niektoré názory okrajové, v zmysle nebudeme sa predsa ani baviť o tom, či bol, alebo nebol holokaust, či bol Slovenský štát naozaj fašistický, alebo mal prvky hodné nasledovania. Dnes aj vďaka sociálnym sieťam a tomu, že ľudia nevedia pracovať so zdrojmi informácií a veria čomukoľvek, sme dospeli k tomu, že také postoje sa stávajú viac akceptovanými. Zároveň po kauzách ako Gorila stúpa nedôvera k systému zastupiteľskej demokracie. Konanie politikov sa paušalizuje a používa sa ako argument na to, že treba zmeniť či odstrániť celý systém. Pod tým systémom sa však myslí aj ústava, základné práva a slobody či trojdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu – teda základy demokratického právneho štátu. Toto je konečná agenda extrémistov. Otvorene nepovedia, že chcú zaviesť nejaký vodcovský princíp, ale v skutočnosti sa inšpirujú Slovenským štátom a jeho princípmi alebo inými historickými totalitnými režimami.

Čím bol dôležitý rok 2008?
Vtedy bola snaha o rozpustenie občianskeho združenia Slovenskej pospolitosti. Prípad sa z procesných dôvodov skončil neúspešne. To dalo tým ľuďom akoby nový impulz. V roku 2009 zas na verejnom zhromaždení na výročie vyhlásenia Slovenského štátu polícia zadržala Mariána Kotlebu za používanie pozdravu Na stráž. Bol obvinený z trestného činu verejného prejavovania sympatií k hnutiam smerujúcim k potlačeniu práv a slobôd, zjednodušene k fašizmu. Konanie bolo zastavené, keďže na základe znaleckého posudku prokuratúra dospela k záveru, že takýto pozdrav nie je vlastne prejavom sympatií k fašizmu či k Hlinkovej garde.

Naozaj?
Prokuratúra uznala obhajobu Kotlebu, že je to starý slovenský pozdrav, ktorý používala slovenská katolícka jednota Orol. To je síce pravda, ale ak použijem takýto pozdrav na zhromaždení svojich stúpencov z krajnej pravice na výročie Slovenského štátu, kontext a význam sú asi iné. Vtedy teda títo ľudia akoby pochopili, že hoci máme istú legislatívu, jej uplatňovanie je často ťažké, a tak sa začali aktivizovať. Už vtedy bolo jasné, že Kotlebovým dlhodobým cieľom je vstúpiť do politiky. Nestačilo mu mať okolo seba nejakú skupinku holohlavých bývalých neonacistov, chcel reálne ovplyvňovať politiku. Tak sa aj stalo. Ovládli Stranu priateľov vína, ktorú premenovali na ĽS – Naše Slovensko a pod touto značkou začali vystupovať. To boli kľúčové momenty, ktoré po predchádzajúcom rozpustení Slovenskej pospolitosti Najvyšším súdom znovu naštartovali ich aktivitu.

Kotlebova prvá strana bola v roku 2006 rozpustená a v roku 2009 mal novú. Myslieť si, že rozpustíme stranu, a tak sa zbavíme nebezpečenstva, ktoré môže predstavovať pre právny štát a demokraciu, je ilúzia.

Máme slabé zákony?
Problém extrémizmu sa nevyrieši len cez zákony a trestné právo. Trestné právo a jeho nástroje majú významnú úlohu a nehovorím, že treba na ne rezignovať. No myslieť si, že len polícia, prokuratúra a súdy zastavia tento nárast, je čistá ilúzia. Pretože ony môžu konať len vo veľmi vymedzenom rámci konaní. Navyše títo ľudia sa za tie roky veľmi dobre naučili balansovať na hrane zákona. Ja zdôrazňujem, že treba používať kritické myslenie, vzdelávanie, informovanie a argumentáciu faktami. Ľudia musia byť sami schopní posúdiť, či riešenia, ktoré takéto skupiny navrhujú, sú reálne, a či sú v súlade s ich najlepšími záujmami. Jedna vec je prečítať si nejaký populistický program, ktorý sľubuje všetko možné a nemožné typu – obnovíme poľnohospodárstvo, znárodníme podniky, znížime dane, vybudujeme armádu – ale otázka je, kde na to vezmeme peniaze. A ak vystúpime z EÚ, čo to bude znamenať pre naše hospodárstvo, komu to pomôže?

Alebo čo je to stavovský štát?
Napríklad. Máme historickú skúsenosť so stavovským štátom. Slovenský štát vyhlásený Tisom bol postavený práve na týchto princípoch, kde vládla jedna strana a ostatné strany boli v nej akoby včlenené. Je to naozaj smer, ktorým chceme ísť? Jeden vodca, jedna strana, jeden národ, jedno náboženstvo? Toto je ich predstava homogénnej spoločnosti, kde vládne silný vodca, kde nie je trojdelenie moci. To, čo takéto skupiny hlásia – teda ústup od občianskeho princípu, že všetci sme občania republiky s rovnakými právami a povinnosťami, a zavedenie nejakých iných princípov, ktoré, ako z histórie vieme, viedli práve k potláčaniu a útlaku rôznych skupín obyvateľov a odopieraniu základných práv.

Na Generálnej prokuratúre je viacero podnetov na rozpustenie Kotlebovej strany. Aké sú ich šance na úspech?
Nedovolím si prejudikovať, či sa generálny prokurátor stotožní s dôvodmi, ktoré sú v podnetoch. Otázkou však pre mňa je, či je táto cesta efektívna. Aj v Česku, keď Najvyšší súd rozpustil Dělnícku stranu, hneď sa zaregistrovala pod novým menom. Kotlebova prvá strana bola v roku 2006 rozpustená a v roku 2009 mal novú. Myslieť si, že rozpustíme stranu, a tak sa zbavíme nebezpečenstva, ktoré môže predstavovať pre právny štát a demokraciu, je ilúzia. Možno z krátkodobého hľadiska by to pomohlo. Ale môže dôjsť k tomu, že sa potom bude prezentovať ako obeť systému, martýr, ktorého prenasledujú. Sú argumenty za aj proti.

Nemal by sa upraviť zákon o politických stranách?
Podľa mňa legitímnou úvahou je, či nejakým spôsobom neošetriť kupovanie alebo ovládanie iných politických subjektov. Teda to, čo úspešne použila aj ĽS¤NS v prípade ovládnutia iného zaregistrovaného politického subjektu. Ak sa chce nejaký nový subjekt uchádzať o priazeň voličov, mal by prejsť štandardným procesom – zbierať podpisy pod petíciu, mať od začiatku jasný program a stanovy. Ak tento program a stanovy nebudú protizákonné a protiústavné, tak ho ministerstvo vnútra zaregistruje. Je tu akoby diera v podobe ovládnutia iného politického subjektu. Na druhej strane nemôžeme príliš reštriktívne upraviť zákon tak, že tam dáme vysoké bariéry pre vznik nových politických strán. To sú však úvahy, ktoré bude treba riešiť na odbornej úrovni a s ohľadom na medzinárodné záväzky Slovenska.

Nie je diera aj v novele zákona o priestupkoch, keďže hajlovanie neznamená automaticky trestný čin?
Zákon o priestupkoch treba opäť novelizovať a odstrániť dvojkoľajnosť, ktorá tam teraz je. Teda že to isté konanie môže byť vyhodnotené policajtom ako trestný čin alebo ako priestupok. Ak policajt vyhodnotí, že dané konanie má vyššiu ako nepatrnú spoločenskú nebezpečnosť, tak sa to posudzuje ako trestný čin, ak nižšiu, tak to môže byť priestupok. Posúdenie závisí od konkrétnych okolností a policajta a potom od dozorujúceho prokurátora. V praxi to znamená, že ak niekto na verejnosti hajluje, môže to byť vyhodnotené aj ako priestupok. Videl som také prípady s tým, že dotyčná osoba dostala pokutu. Ak to bol do roku 2014 vždy trestný čin, aj vo verejnosti to môže vytvárať zmätok – čo sa stalo, prečo je to naraz priestupok?

Čo sa stalo, že to môže byť priestupok?
Novela priestupkového zákona z roku 2014, ktorá sa zamerala na divácke násilie, mala dobrý úmysel. Zámerom bolo postihovať aj také konania, ktoré boli predtým zastavené, lebo sa nepodarilo preukázať napríklad úmysel. Prax však ukazuje, že reálne dosahy sú negatívne. Stalo sa, že trestné činy sa preklápajú do roviny priestupkov a odstrašujúci efekt sa v podstate minimalizoval. Je niečo úplne iné, keď za hajlovanie dostanete 50 eur pokutu, a iné, keď ste vystavený trestnému stíhaniu a hoci aj podmienečnému trestu, ktoré sa zaznamenávajú do registra trestov. Svedčí o tom aj pokles počtu oficiálne zaznamenaných trestných činov extrémizmu políciou. Vlani to bolo len 30 prípadov, čo je najnižší počet od začiatku zavedenia pojmu trestné činy extrémizmu do Trestného zákona. Stalo sa tak napriek zrejmému nárastu verejných aktivít extrémistických skupín.

Zákon o priestupkoch treba opäť novelizovať a odstrániť dvojkoľajnosť, ktorá tam teraz je. Teda že to isté konanie môže byť vyhodnotené policajtom ako trestný čin alebo ako priestupok.

Kedysi aj Daniel Lipšic chcel zrušiť trestný čin popierania holokaustu. Malo by to podobný efekt?
Myslím si, že je správne, že máme takýto trestný čin v Trestnom zákone. Ostatne vyžaduje to Rámcové rozhodnutie Rady EÚ o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva. Členským štátom únie ukladá, aby v trestnom práve postihovali aj verejné prejavy, ktoré spochybňujú, zľahčujú či ospravedlňujú zločiny proti ľudskosti, genocídu vrátane holokaustu. V kontexte toho, že pamätníci pomaly vymierajú, je to oprávnené, lebo je to ako útok na historickú pamäť. O pár rokov tu už nebudú ľudia, ktorí zažili Osvienčim, arizácie, odsuny a vyvražďovanie. A na druhej strane sú tu dnes ľudia, ktorí povedia, že zavraždených nebolo toľko, Hitler o tom nevedel a on to ani nechcel. Rovnaké platí v prípade Tisa. Sú rôzne historické výklady, ktoré sa snažia ospravedlniť alebo vyvrátiť to, že k odsunom desiatok tisíc Židov, ale aj Rómov zo Slovenska a ich vyvražďovaniu dochádzalo.

Koľko ľudí bolo odsúdených za extrémizmus?
Štatistiky hovoria o nízkych číslach. Priemerná objasnenosť trestných činov extrémizmu je približne 50 percent. Ak v roku 2014 bolo 65 takých trestných činov, z nich polovica bola objasnená, ale nie všetky sa skončili podaním obžaloby, lebo prokurátor sa nestotožnil s návrhom polície. A aj tie, čo sa dostali na súd, nie všetky sa skončili odsúdením. Napokon sa dostaneme možno k 20 žalobám. Nízky počet vyplýva aj z toho, že na rôznych úrovniach rôzni ľudia to isté vyhodnotia rôznym spôsobom.

Prečo je problém objasňovať tieto činy?
Ak chceme niekomu napríklad pri hajlovaní dokázať, že spáchal trestný čin, musíme preukázať úmysel verejne prejavovať sympatie k hnutiam smerujúcim k potlačeniu práv a slobôd. Úmysel sa ťažko preukazuje, ak sa obvinený sám neprizná, že chcel prejaviť sympatie k fašizmu. To asi nik nepovie, lebo sa chce vyhnúť trestnému stíhaniu. Väčšinou povedia, že chceli ukázať, ako vysoko skáče ich pes, alebo ukazovali, koľko snehu napadlo. Naozaj, takéto vysvetlenia používajú.

Polícia sa s tým uspokojí?
Často je tam skutočne dôkazná núdza. Obvinený buď odmietne vypovedať, alebo povie, že nevedel, nepoznal význam nejakého symbolu, pozdravu, že tričko dostal od kamaráta, známeho a nepoznal zmysel znaku. Problém je, ak to vyšetrovateľ neberie ako účelové tvrdenie a nesnaží sa hľadať iné nástroje a prostriedky, ako preukázať úmysel. Tými prostriedkami môže byť napríklad preukázanie účasti na niektorých verejných zhromaždeniach. Ťažko môže niekto tvrdiť, že nevie, čo bol Slovenský štát, a zároveň byť odfotený pri hrobe Tisa. Ďalšou možnosťou je e-mailová či facebooková komunikácia. Je vždy na konkrétnom vyšetrovateľovi, prokurátorovi, aby využili všetky zákonné možnosti. Lebo uspokojiť sa s tým, že podozrivý povedal, že nevedel, nechcel a uzavrieť to, je naozaj alibizmus.

Je polícia na to vyškolená?
Určite je priestor na zlepšenie. V súčasnosti odbor prevencie kriminality ministerstva vnútra realizuje projekt spolufinancovaný Európskou komisiou zameraný na extrémizmus na internete. V rámci neho bude na jeseň preškolených sto policajtov. Budú mať k dispozícii aj nový softvérový nástroj na monitorovanie, objasňovanie, odhaľovanie extrémizmu v prostredí internetu. Vyšetrovatelia sú preťažení, majú obrovský nával spisov a často ani pri najlepšej vôli nemajú kapacitu venovať týždne či mesiace preverovaniu všetkých skutočností. Máme špecializovaných vyšetrovateľov na extrémizmus na každom krajskom riaditeľstve Policajného zboru, ktorí by mali všetky také prípady riešiť. Stáva sa však, aj keď nevravím, že vždy, že tieto trestné činy sa pre spomínanú novelu dostávajú do roviny priestupku a vtedy vec nerieši vyšetrovateľ. Ak ide o násilný trestný čin, napríklad ublíženie na zdraví, tak zase nemusí byť braný do úvahy nenávistný motív. A ak to nie je posúdené ako rasový, etnický, náboženský motivovaný trestný čin, tak sa prípad týmto vyšetrovateľom ani nedostane na stôl. Dostane ho iný vyšetrovateľ, ktorý nemusí mať takú špecializáciu, nemusí poznať všetky špecifiká tohto druhu trestnej činnosti.

Nepotrebovali by školenie aj prokurátori a sudcovia?
Školenie môže byť o tom, že im ponúknete nejaké aktuálne informácie či príklady dobrej praxe v zahraničí. Lenže tak vyšetrovatelia, ako aj prokurátori a sudcovia sú nezávislí. Nemôžeme hovoriť prokurátorovi alebo sudcovi, či má vyhodnotiť daný skutok tak, alebo onak. Samozrejme, závisí aj od toho, ako kvalitne je pripravený návrh na podanie obžaloby. Či sú dôkazy zaobstarané v súlade so všetkými procesnými postupmi, či to nebude napadnuté, či sú znalecké posudky. Oblasť znaleckého posudzovania je samostatná problematika, ktorá je na Slovensku dlhodobo problém. Na rozdiel od Česka nemáme znalecký odbor na túto problematiku a kvalifikačné kritériá na znalcov, ktorí by sa mali v takýchto prípadoch vyjadrovať.

Nemáme znalcov na problematiku extrémizmu?
Dnes sa prizývajú znalci v takýchto prípadoch ako takzvaní znalci ad¤hoc na základe znaleckého sľubu. Nemáme však zoznam znalcov v problematike súvisiacej s extrémizmom. Ministerstvo spravodlivosti, ktoré má znalectvo v pôsobnosti, má záujem to riešiť, keďže si uvedomuje, že je to problém. Sprostredkovane som videl niektoré znalecké posudky, ktoré – dovolím si povedať – neboli kvalitne spracované. Často práve na znaleckých posudkoch stojí to, či sa prokurátor rozhodne podať obžalobu a či obstojí na súde. Ale s tým sú problémy všade. Napríklad v Česku majú akreditovaných znalcov, ale stáva sa, že boli zastrašovaní neonacistami.

Sú ako mafia?
V niektorých prípadoch sa ukazuje, že ľudia, ktorí začínali svoju „kariéru“ ako neonacisti, sú teraz v prostredí organizovaného zločinu. Majú k dispozícii úplne iné finančné sumy a právne zastupovanie. Poškodený, ktorého napadnú a zbijú, také možnosti zďaleka nemá. To inak otvára aj otázku, aké je postavenie poškodeného na Slovensku. Našťastie bola prijatá smernica EÚ o minimálnych štandardoch obetí, ktorú sme zatiaľ čiastočne implementovali. Na ministerstve vnútra sa pripravuje národný projekt, ktorý má poskytovať pomoc obetiam trestnej činnosti. Potrebujeme vyvažovať to, že obvinený má nárok na bezplatné právne zastupovanie zo zákona, pričom na druhej strane je poškodený, ktorý na to nemá nárok a jeho pozícia je preto iná. Všetky úkony, výpovede, konfrontácie sú tiež psychicky náročné. Potom sa ani nečudujem, že niektorí z poškodených či svedkov nemajú záujem pokračovať v procese. Zrazu si nepamätajú, zabudli. Niektoré prípady sa končia kvôli dĺžke toho konania, ktoré sa často ráta v rokoch, a svedkovia alebo poškodení nemajú chuť ani záujem pokračovať. Zaznamenali sme aj prípady, keď bol na nich vyvíjaný nátlak. Je veľa faktorov, ktoré často vedú k tomu, že obžalovaní sú často oslobodení.

Nemala by polícia viac spolupracovať s tajnou službou?
Spolupráca so SIS má v rámci koncepcie boja proti extrémizmu jasne definované úlohy, napríklad poskytovať analytické a informačné produkty Policajnému zboru. Prebiehajú medzi nimi pravidelné konzultácie. Otázne je, či sa všetky operatívne informácie, ktoré obe tieto zložky majú, dajú použiť aj v trestnom konaní, alebo či sú informácie dostatočné na to, aby viedli k podaniu obžaloby. Podľa mňa je dôležité ísť po tých, ktorí napríklad organizujú alebo administrujú niektoré informačné zdroje, ktoré sú otvorene extrémistické. Lebo niekedy môže mať aj verejnosť dojem, že sa ide po nejakých hákových krížoch nastriekaných na stene. Tie formálne napĺňajú znaky trestného činu, ale asi nie sú tým najnebezpečnejším, čo sa na Slovensku deje. Je to otázka priorít a zamerania sa na centrá alebo ústredné postavy tohto hnutia, ktoré nie sú verejnosti známe. To je doména kriminálnej polície a spravodajských služieb, ktoré sú tu na to, aby chránili ústavné zriadenie, bezpečnosť a zdravie občanov.

diskusia

zdielať

zdielať

tlačiť

odoberať

Notifikácie Google News

mReportér

Zdielajte článok

• facebook
• X.com
• whats app
• Skopírovať link

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.

Rozumiem