Hypermarketom chýba silný partner

OECD vyhodnocuje podporu poľnohospodárstva v štátoch Európskej únie. Do akej miery ovplyvňuje jej poľnohospodársky výbor agrárnu politiku únie?

Fakt, že OECD každý rok monitoruje politiky členských krajín, vytvára určitý tlak na disciplínu v týchto krajinách. Nastavuje im zrkadlo, do akej miery uplatňujú politiky, ktoré sú v súlade s cieľmi OECD. Základnou myšlienkou, s ktorou sa zakladala OECD a ktorá ju dodnes spája, je voľnejší obchod. Práve on prináša výhody pre členské krajiny a ostatný svet.

Ako uplatňuje túto myšlienku Európska únia v obchodovaní s potravinami?

Európska únia, prirodzene, voľný obchod neodmieta, veď je členom OECD. V praktickej politike, ktorú ešte stále presadzuje, však uplatňuje princípy ochranárstva a štátnych zásahov v prospech svojich poľnohospodárov.

Nedávno šéf Európskej komisie José Manuel Barroso povedal, že Európa musí dať prednosť ekonomike pred sociálnou ochranou a starostlivosťou o životné prostredie. Čo z toho vyplýva pre poľnohospodárstvo?

Barrosov výrok súvisí s lisabonskou stratégiou EÚ, ktorá si zaumienila, že zvýši konkurencieschopnosť Európy do roku 2010. Brusel reaguje na rastúci tlak zámorskej konkurencie, najmä USA, a to nielen v poľnohospodárstve, ale vo všetkých oblastiach. Únia už mení svoju poľnohospodársku politiku. Nejde len o samozrejmé zachovanie krásnej, farmármi udržiavanej krajiny, ale najmä o zvýšenie konkurencieschopnosti európskych potravín na svetových trhoch. Úniu k tomu núti aj Svetová obchodná organizácia. Vývoj jednoznačne smeruje k zrušeniu vývozných dotácií, zníženiu colnej ochrany domácich výrobcov. Európa aj Slovensko sa musia pripraviť na voľnejší svetový trh s potravinami.

Brusel má zrejme ešte jeden prozaickejší dôvod na zmenu agrárnej politiky. Začínajú mu na ňu chýbať peniaze.

Politika podpory poľnohospodárov v krajinách EÚ-15 naozaj viedla k tvorbe prebytkov. Lenže hovoriť o prebytkoch masla či mäsa dnes, je trochu prežitkom. Zato nepopierateľnou skutočnosťou zostáva, že daňoví poplatníci poľnohospodársku politiku stále platia. Nové smery, ktoré sa teraz presadzujú v agrárnych politikách, hovoria, že na prvé miesto treba postaviť spotrebiteľa. Všetko, čo je dobré pre spotrebiteľa, je dobré pre všetkých. Samozrejme, spotrebiteľ potrebuje lacné, zdravotne bezchybné a kvalitné výrobky. Žiada pestrosť v ponuke, ale aj rôzne národné špeciality. Celý potravinový reťazec sa preto postupne podriadi spotrebiteľovi.

Prečo?

Spotrebiteľ je najväčší pán, pretože prináša do systému peniaze. Pokladám to za správny princíp a agrárna politika ho musí rešpektovať. To znamená, že európska agrárna politika, ktorá sa doteraz sústreďovala na začiatok potravinového reťazca – na farmára – sa pomaly bude obracať a prispôsobovať sa novému smerovaniu. Sústredí sa na plnenie požiadaviek spotrebiteľa.

To znie pekne, ale neprevzali aspoň na Slovensku rolu spotrebiteľa obchodné reťazce? Nejde im o spotrebiteľa, ale celkom prirodzene ako v každom podnikaní o zisk. Vytvárajú už vlastné obchodné značky, ktoré zahmlievajú pôvod výrobku. Nie je to trochu inak v praxi?

V privátnych súkromných značkách potravín, s ktorými prichádzajú reťazce, by som nevidel tragédiu. Tá spočíva v inom. Obchodné systémy pôsobia u nás v takom spoločenskom, ekonomickom a právnom prostredí, že si môžu dovoliť hocičo. V krajinách, kde je iné právne prostredie, ale najmä domáca politika je silná, dokážu reťazce udržať na uzde. Politika cez právo dáva obchodu rámec pôsobnosti prijateľný aj pre spotrebiteľa, aj pre výrobcu. Súčasťou vyspelého prostredia, ktoré u nás chýba, je ochrana spotrebiteľa. Organizácie, ktoré by mali chrániť spotrebiteľa, sú veľmi slabé, alebo o nich vôbec nič nevieme. V západných demokratických krajinách s trhovou ekonomikou však práve ony udržiavajú rovnováhu. Osvetou, ale aj rôznymi nátlakovými akciami mobilizujú spotrebiteľov, aby skutočne svoje záujmy aj presadzovali a bránili. To nám chýba.

Únia chce byť spravodlivá voči spotrebiteľom aj farmárom. Podľa komisárky Boelovej farmári môžu očakávať, že ich zaplatia primerane ich úsiliu niesť svoj vklad do sociálnych výdobytkov. Zároveň však dodala, že poľnohospodárstvo má hľadať svoje príležitosti na trhu. Koho a čo chce únia vlastne podporovať?

Poľnohospodárstvo má hľadať svoje miesto na trhu. S tým, samozrejme, súhlasím. Keď poľnohospodári nájdu svoje miesto na trhu a budú na ňom konkurencieschopní bez rôznych podpôr, všetko bude v poriadku. Európska únia tým splní svoje záväzky, ktoré má voči Svetovej obchodnej organizácii, ale aj voči OECD, teda voči všetkým, ktorí hlásajú voľný svetový trh ako zdroj blahobytu. Toto však predpokladá, že európski poľnohospodári budú vyrábať prinajmenej tak efektívne ako ich konkurenti vo svete. Globálny trh sa bude rozširovať, veď sa predpovedá zvýšený dopyt po potravinách. Únia, po USA druhý najväčší vývozca potravín, má pochopiteľne ambíciu rastúci svetový dopyt uspokojovať.

Aké miesto majú v týchto snahách dotácie? Američania síce vyčítajú únii podporu farmárov, no tiež ich skryto podporujú.

Za ekonomikou, aj agrárnou, vždy stoja politické záujmy a opačne. Je však správne dosahovať konkurencieschopnosť európskych farmárov na svetových trhoch len tým, že sa im budú zvyšovať príjmy podporami? Treba ich dotovať, aby prežili a mali primeranú životnú úroveň a zároveň prostriedky na nové investície? Nemali by zdroje skôr smerovať do zefektívňovania technológií? Ako však z kola von, keď podpory do výroby nepripúšťa ani WTO, ani OECD, pretože práve dotácie deformujú trhové prostredie, poškodzujú voľnú súťaž. Hlavná otázka pre Európu znie, ako vlastne ďalej.

Naznačujete, že dotačný systém, ktorý sa vytváral roky, sotva zanikne z roka na rok?

Áno. Európa v súčasnosti nikdy nehovorí, že podporuje výrobu. Naopak, hovorí, že podporuje len roľníkov, ktorí občanom vytvárajú tzv. žiaduce verejné statky. Teda udržujú krajinu, vytvárajú dobré vidiecke prostredie, napomáhajú aj rozvoj iných hospodárskych odvetví, napríklad turizmu. Ten je významným hospodárskym odvetvím v mnohých členských krajinách únie. Prostredie, ktoré farmári vytvárajú, turizmus obchodne využíva. Ide pritom zjavne o tzv. nevýrobkový efekt, o ktorý sa zaslúžili farmári. V rámci dotácií sa platí farmárom aj za tzv. správu krajiny. Niektorí ekonómovia tvrdia, že tento poplatok by nemali odvádzať všetci daňoví poplatníci, ale povedzme len hotelieri. Nie každý pestuje lyžovačku či horskú turistiku. Pomery sa menia a čas môže priniesť zmeny.

Po dvoch stratových rokoch bude zisková aj väčšina slovenských roľníkov. Nie je to len výsledok štedrejšej dotačnej politiky? Veď farmárom ceny mnohých poľnohospodárskych výrobkov klesli.

Z výsledkov roku 2004 je úplne očividné, že o rast dôchodku poľnohospodárstva sa postarali európske peniaze, priame platby. V roku 2004 sa v dôsledku priaznivého počasia síce zvýšila výroba, súčasne však klesli ceny takmer všetkých poľnohospodárskych výrobkov. To, že sa vyrobilo viac, zohralo istú, nie však podstatnú úlohu. Kľúčové boli európske peniaze.

Dokedy sa na ne slovenskí poľnohospodári môžu spoliehať?

Celkom určite im budú prichádzať nielen do roku 2006, ale s veľkou pravdepodobnosťou až do roku 2013. Ani podľa pripravovanej finančnej perspektívy to nevyzerá na to, že európske dotácie by boli nejakým spôsobom ohrozené. Samozrejme, existujú aj iné riziká. Tým najväčším je, že veľkí prispievatelia do EÚ, ako je Nemecko, Veľká Británia, Holandsko, nechcú už prispievať v pôvodných objemoch. Trvajú na tom, aby sa do roku 2013 znížili príspevky na jedno percento hrubého národného produktu. Keby sa toto presadilo, určite bude treba niečo odobrať z veľkého 40-miliardového poľnohospodárskeho balíka.

Lenže farmár by sa mal aj sa musí spoliehať predovšetkým na seba. Aké šance má na to, aby zvýšil svoje príjmy nie z dotácií, ale tým, že sa presadí na trhu?

Aj keď neboli európske dotácie, niektoré podniky dosahovali zisk, iné boli stratové, niektoré dobre predávali svoje výrobky, iné nemali odbyt na trhu. Európske peniaze na tomto veľmi veľa nezmenia. Ak sa dobrí podnikatelia, ktorí vedia rozumne hospodáriť, nepokazia v dôsledku toho, že sa budú spoliehať na európske peniaze, tak konkurencieschopnosť slovenského poľnohospodárstva porastie. Má na to očividné predpoklady.

Slovenskí spotrebitelia na vstupe do únie takisto neprerobili. Potraviny nezdraželi, zelenina, jablká sa predávali najmä v jeseni za rekordne nízke ceny. Zato skrachovali mnohí pestovatelia zeleniny. Prečo?

Spotrebiteľ môže za nízke ceny vďačiť tomu, že obchodné reťazce založili obchodnú stratégiu na získaní zákazníka nízkymi cenami. Vychádzajú z dobre známej skutočnosti, že kúpna sila obyvateľstva u nás je nízka. Nebojujú o zákazníka na prvom mieste kvalitou či sortimentom, ale nízkou cenou. A to je súčasť ich stratégie, ktorú uplatňujú v konkurenčnom boji medzi sebou. Tento rok zohrali veľkú úlohu aj sezónne vplyvy v úrodách zeleniny. V prípade lacnej zeleniny nešlo často ani tak o dovozy z Holandska či Talianska, ale z Poľska. Naši zeleninári nemohli čeliť cenovému tlaku, okrem iného aj preto, lebo naša podnikateľská štruktúra je iná. Kým v Poľsku prevažujú drobní roľníci, u nás zeleninu vyrábajú veľkopodniky. Drobní poľskí výrobcovia svoje pracovné náklady nezaratúvajú. Pozberajú zeleninu aj vtedy, keď dostanú za kilo kapusty korunu, lebo tá koruna bude ich. U nás zaplatil podnikateľ za zber viac. Myslím, že vplyvov na zníženie cien zeleniny vrátane vnútorných dotácií, ktoré použili reťazce, bolo viac. Treba ich dôsledne analyzovať a položiť si tiež otázku, prečo na Slovensku nefunguje trhový poriadok pre zeleninu a odbytové združenia.

---

Gejza Blaas (1942), člen Európskej asociácie agrárnych ekonómov a vedeckých rád ekonomických univerzít, je od januára 2005 podpredsedom poľnohospodárskeho výboru OECD. Blaas pôsobil ako expert počas prístupových rokovaní s úniou. Je prvý Východoeurópan zastupujúci úniu v OECD.