Úspešný program sa rozdával na disketách
Väčšina vírusov na internete pochádza od profesionálov, ktorých si najíma podsvetie s cieľom obohatiť sa, tvrdí Miroslav Trnka, technický riaditeľ a jeden zo zakladateľov firmy Eset, ktorá vyvinula antivírusový program NOD.
Spoluzakladali ste na začiatku 90. rokov spoločnosť, ktorá sa dva razy stala IT firmou roka a vlani dosiahla obrat na celom svete 1,2 miliardy korún. Čím si vás počítače získali ešte za totality, keď to bol skôr koníček nadšencov?
Bavila ma biológia a v jednej knihe od Janusza Vojciechowského som objavil modely napodobňujúce jednoduché formy života na báze elektroniky. Veľmi ma to zaujalo. Keď sa o čosi neskôr začali objavovať prvé pokusy o vytvorenie počítačového umelého života, bol som z toho úplne paf. Hneď od začiatku som veril v obrovské možnosti počítačov a keď sa ich cena dostala pod 100 dolárov, vydrankal som jeden od otca, ktorý v roku 1969 ušiel do zahraničia. Bol to Sinclair ZX 80.
Podnikať ste však začali na poli počítačových vírusov. Pamätáte sa ešte na prvý, s ktorým ste sa stretli?
Prvé vírusy sa k nám, samozrejme ako všetko podobné, dostali zo zahraničia. V tom čase bolo málo podnikov, ktoré mohli so zahraničím obchodovať a ešte menej takých, ktoré dovážali softvér. Prvý vírus som si doniesol od kamarátov z atómky, kam sa dostal cez nejakých rakúskych sprostredkovateľov, ktorí im softvér dodali na obyčajnej diskete. Posunul som ho ďalej Peťovi Paškovi (spoluzakladateľ Esetu, pozn. red.) a ten napísal na vírus detekčný program. Po čase sa však objavil ďalší vírus. Keď som sa zamýšľal na tým, aké je PC zraniteľné, uvedomil som si, že jedna z ciest prieniku vedie cez bootovanie. Tak som napísal ochranný program, ktorý som posunul kamarátom do atómky. Po čase mi volali, že majú opäť problém. Môj program zistil, že sa im stále mení úvodná oblasť disku. Tak som k nim zašiel a zistil, že v počítači majú prvý bootovací vírus, s ktorým som sa stretol. Vírus počítal bootovania počítača a po určitom počte sformátoval disk. Vtedy som si uvedomil, že by sa zišiel program, ktorý dokáže vírusy rozpoznať, vyliečiť, ale zároveň ponúkne aj prevenciu a bude sa dať jednoducho ovládať. Tak sme s Peťom spojili sily a naprogramovali NOD.
Kedy ste mali hotovú prvú verziu NOD-u?
Niekedy v decembri 1987. Keďže bol populárny seriál Nemocnica na okraji mesta, nazvali sme program Nemocnica na okraji disku, z čoho je skratka NOD. Hoci väčšina antivírusov sa vtedy ovládala cez príkazový riadok, NOD už mal menu a dal sa ovládať myšou.
Ako ste NOD šírili? Asi ste ho vtedy nemohli voľne predávať…
Rozdávali sme ho kamarátom na disketách. Neskôr sme si vybavili povolenie a predávali sme ho cez Data System či družstvá ako PC Dir.
Existovala už vtedy firma Eset?
Nie. Živnosti sme si vybavili po revolúcii. Bolo to celkom zábavné, lebo úradníčky si pod živnostníkom vedeli predstaviť nanajvýš niekoho, kto opravuje kachle, ale nie človeka, ktorý chce programovať. Ako živnostníci sme NOD predávali v konzorciu ATA v Trnave, kde sme sa spojili s výrobcami podobných produktov. Až keď sme zistili, že naše pôvodné zamestnania vytvárajú oveľa menej príjmov ako NOD, rozhodli sme sa v roku 1992 založiť Eset. S Peťom sme do firmy pribrali ešte jeho kolegu, ktorý s ním pracoval na tvorbe účtovného softvéru.
Začínali ste z vlastných peňazí?
Áno. Rozhodli sme sa budovať firmu ako beh na dlhú trať, bez vidiny rýchleho zisku. Mali sme dosť odstrašujúcich príkladov kolegov, ktorí si pobrali úvery a nezvládli ich splácať.
Mnohé z firiem, ktoré začínali spolu s vami, už dávno skrachovali. Ako ste sa dokázali udržať na vrchole?
Jednoducho treba ponúkať dobrý tovar. Kvalita produktu je rozhodujúca. Treba prísť v pravý čas. Keby sme si teraz zmysleli, že ideme robiť antivírus, situácia by bola ťažšia po každej stránke. Treba mať aj pevnú vôľu a držať sa pri zemi, najmä čo sa týka financií. Okrem toho treba asi trochu citu pre to, čo spotrebiteľ chce a samozrejme treba nájsť aj talentovaných ľudí. V tomto smere sme mali stále šťastie, pretože sme od začiatku investovali do ľudí, spolupracovali sme so školami a hľadali mladé talenty, aby raz od nás prevzali štafetu.
Robíte to aj dnes?
Iste, stále spolupracujeme so školami, aj keď to už nie je ako kedysi. Na trhu je veľa silných zahraničných hráčov a firmy ako Siemens sa snažia získať najlepších študentov. My im môžeme len ťažko konkurovať. Druhá vec je, že doba sa trochu zmenila. Na to, aby bol človek odborník v oblasti počítačovej bezpečnosti, musí ísť veľmi hlboko do systému a vyznať sa v architektúre počítača. Takých ľudí stále ubúda. Programátori už programujú v jazykoch vyššej úrovne a nepotrebujú tieto znalosti. Kedysi si doma sami vedeli vylepšiť hardvér počítača.
Rýchly technologický vývoj teda podľa vás potláča šikovnosť ľudí?
Možno nie celkom, ale potláča vlastnosti, ktoré sú dôležité konkrétne pre našu prácu. Výber ľudí sa nám preto zužuje.
Máte problémy udržať si talentovaných programátorov?
Našťastie sme problém s odchodom šikovných ľudí nemali. Za celú históriu odišiel iba jeden veľmi šikovný človek, ktorý musel po matke prevziať rodinnú firmu. Robí však niečo celkom iné.
Ste pomerne malá firma, čím si ich dokážete udržať?
Je to skôr otázka pre nich. Snažíme sa vytvárať dobré podmienky, pracovné aj sociálne. Mnohí oceňujú voľnosť, ako aj to, že robia vo firme, ktorá už niečo dosiahla a ponúka úspešný produkt, ktorý majú ľudia radi. Dôležitá je aj finančná motivácia, ale nepovedal by som, že u nás je prvoradá.
Kedy ste prestali byť ,,garážovou firmou" a zistili, že seriózne podnikáte?
Zlomových momentov je niekoľko. Napríklad, keď som prijal sekretárku. Hoci všetci riaditelia máme stále iba jednu, bola to predsa zmena. Ďalším takým okamihom bolo, keď som si uvedomil, že už nepoznám po mene všetkých zamestnancov.
Koľko ich máte v súčasnosti?
Asi 70 na Slovensku, 8 v Čechách a do 40 v USA.
Ako ste dostali NOD do celého sveta?
Alfou a omegou úspechu bolo podľa mňa prezentovanie programu v odbornej tlači. Začal som chodiť na odborné konferencie po celom svete a na jednej z nich som dohodol testovanie programu v britskom odbornom magazíne Virus Bulletin. Začiatkom roku 1998 sme na skúšku poslali na testovanie prvú verziu druhej generácie NOD-u. Ďalšia 32-bitová verzia NOD-u už získala cenu Virus Bulletin 100 %. Túto cenu získavali neskôr aj ďalšie verzie programu a v súčasnosti je NOD produkt s najväčším počtom týchto ocenení na svete. Je to vec, ktorá udrie do očí. Ľudia, ktorí predávajú softvér, sa začali o NOD zaujímať, kontaktovali nás, a tak sa vytvorila sieť distribútorov.
Dôležitá je teda dobrá povesť?
Skôr technologická kvalita produktu. Napríklad na americkom trhu sotva dokážete prevalcovať zabehané domáce firmy niečím iným ako kvalitou. Cena pritom nie je rozhodujúca, pretože v ponuke sú aj bezplatné antivírusy. Okrem toho antivírusové programy nie sú ani tak produktom, ako skôr službou. Musíte nepretržite sledovať situáciu, programovať zmeny a vydávať updaty. Vírusová scéna sa vyvíja veľmi rýchlo.
Ako sa zrýchlilo šírenie vírusov?
Napríklad kedysi trvalo jednému z populárnych vírusov Onehalf (pravdepodobne slovenského pôvodu) viac ako pol roka, kým dosiahol východné pobrežie USA od doby, čo sa objavil. Teraz dokážu internetové červy zahltiť celosvetovú sieť do 11 minút. Mení to aj spôsob našej práce. Kým by sme dostali vzorku vírusu a spravili jeho analýzu, ubehne určite viac, než pár minút. A to nespomínam čas potrebný na distribúciu updatov. Preto sa teraz na poli antivírusov dá ďalej ísť už iba cestou profylaxie. Teda zabudovať do programu mechanizmy, ktoré vedia odhaliť aj nové vírusy.
Nezačnú sa ľudia pre toľké vírusy na sieti internetu strániť?
Do určitej miery možno áno. Ja napríklad dostávam denne 500 e-mailov, z toho je 450 spamov, teda nevyžiadanej pošty. V časoch vírusových infekcií je väčšina prevádzky na sieti spôsobená práve vírusmi. Obrovské množstvo vírusov tak dokáže vyradiť aj veľké poštové servery. Vírusové infiltrácie sú jedným z najvážnejších problémov, ktoré internet má. Okrem toho pisatelia vírusových infiltrácií už nie sú iba sociálne neprispôsobiví študenti, ktorí chcú na sieti nechať stopu – čosi ako digitálne grafiti. Zhruba pred troma rokmi sa v tejto oblasti začali činiť kriminálne živly, ktorých jediným cieľom je finančne sa obohatiť. Čiže dnes už väčšina vírusových infiltrácií na internete pochádza od profesionálov, ktorých si najíma podsvetie s cieľom nekalého zisku finančných prostriedkov. Zisky z takej činnosti už podľa odhadov prevýšili zisky z predaja drog. Je to problém, ktorým by sa už vážne mali zaoberať aj vlády.
Čo hovoríte na prípad hackerov, ktorí napadli servery Národného bezpečnostného úradu s cieľom odhaliť ich nedostatočnú bezpečnosť?
Nechcel by som nejakým spôsobom zľahčovať tieto veci. Iste ide o kriminálny čin, ak dôjde k zneužitiu či neoprávnenej zmene informácií. Hackeri však veria, že zverejním nedostatkov v bezpečnosti privedú zodpovedných k zamysleniu sa a tým urobia určitú službu spoločnosti. Nie je to správna forma, no osobne si myslím, že spravodlivosť by nemala byť slepá a nehodnotiť takých ľudí rovnako ako niekoho, kto ožobráči tisíce občanov o peniaze.
Uvedomujú si vôbec bežní užívatelia internetu riziko?
Bohužiaľ, nie dostatočne. Ľudia sú už takí, sami málo dbajú o bezpečie. Vláda by im preto mala pomáhať si to uvedomiť. Príkladom sú bezpečnostné pásy v aute. Sú dôležité, ale keby na to neboli predpisy, málokto by ich nosil. No ľudia sú nútení dodržiavať predpisy pod hrozbou pokút. Obávam sa, že niečo podobné by bolo potrebné už aj v digitálnom svete. Tam síce nejde o život, ale ide o veľké peniaze. Ak by sme to prehnali, tak sieťová a telekomunikačná infraštruktúra patria medzi významné aktíva štátu, najmä v období, keď sa snažíme o informatizáciu spoločnosti a rôzne služby umiestňujeme na internet. Treba preto zaistiť aspoň triviálnu bezpečnosť tejto siete.
Mala by vláda spolu s investíciami do informatizácie spoločnosti dávať peniaze aj na bezpečnosť?
Samozrejme. Je to rovnaká služba občanom ako napríklad zdravotníctvo či kultúra.
Určite sa stretávate s pirátskymi kópiami NOD-u. Bojujete nejako proti pirátom?
Snažíme sa, hoci náš boj nie je až taký urputný ako v iných firmách. Zasahujeme najmä vtedy, ak niekto predáva pirátsku verziu NOD-u s cieľom obohatiť sa. Nenaháňame študentov, ktorí si NOD nakopírovali do počítača, napríklad preto, že nemali peniaze. Ideme až po špekulantoch.
Čo vám podnikanie dalo a čo vzalo?
Neviem, ako by sa môj život vyvíjal, keby som zostal pracovať na vysokej škole… Určite by som mal menej peňazí, asi by som toľko necestoval. Peniaze dávajú istú slobodu. Na druhej strane som za to zaplatil dosť vysokú cenu, najmä čo sa týka rodiny. Som klasický príklad podnikateľa, ktorý venoval všetok voľný čas práci, žil pre firmu a skončil rozvedený. Môj otec zvykol hovorievať, že každý môže byť milionárom, len na to musí myslieť každú minútu. Je to obeť, ktorú nie každý chce či dokáže podstúpiť, pretože je to veľký tlak. Dostavia sa problémy, objavia sa ľudia, ktorí vás chcú obrať alebo sa priživiť. Keď ste stále v strese, nemôžete sa správať normálne k tým, ktorých máte radi. Zarazilo ma napríklad, že nemôžem pred každým hovoriť o svojich problémoch, pretože sú vzdialené bežnému človeku. Ľudia na to reagujú podráždene alebo to nechápu. Peniaze síce môžu vyriešiť základné otázky, no nikoho neurobia šťastným.
Neľutujete to?
Nie. Platíme za úspech krvou a je na každom, ako sa s tým dokáže vyrovnať. Niektorí to nezvládnu a odídu priskoro. Taký je príklad jednej českej firmy, ktorá sa zaoberá niečím podobným ako Eset. Jej majiteľ a zakladateľ sa doslova zrútil a predal firmu, hoci už vôbec nie výhodne, ale len preto, aby sa jej zbavil. Jednoducho nevládal ďalej a odišiel na ranč venovať sa koňom. Je to riziko, že človek v sebe stále napína nejakú strunu, stále ide na doraz, až to raz môže prasknúť.
Pre vás sú relaxom gitary…
Je to jedna z vecí, ktorými relaxujeme. Dobre to pomenoval kolega, ktorý k nám prišiel pracovať z vysokej školy. My sme už boli zvyknutí na tvrdý pracovný režim, no preňho to bol šok – od rána do večera pozerať na čísla na monitore. Po niekoľkých týždňoch hovorí: ,,Cítim sa ako na drogách. Keď po celom dni vyjdem z práce na ulicu, nevnímam, kde je cesta." Človek potrebuje spôsob, ako zo seba striasť stres. Preto sme začali hrať. Hráme to, čo máme radi, alebo niečo, pri čom sa dá vykričať či vyskákať. Musíme sa nejako emocionálne uvoľniť. Miroslav Trnka (45) – vyštudoval odbor automatizované systémy riadenia na Slovenskej technickej univerzite v Trnave. V roku 1992 založil spolu s Petrom Paškom a Rudolfom Hrubým firmu Eset. Jej hlavný produkt – antivírusový program NOD32 sa predáva po celom svete. Od vypustenia prvej verzie uplynulo už takmer 20 rokov. Eset sa tento rok stal po druhý raz IT firmou roka na Slovensku v hodnotení profesijných združení a novinárov. Okrem toho sa zaradil do prvej stovky najúspešnejších technologických spoločností v regióne Európy, Blízkeho východu a Afriky, ktorý zostavuje poradenská firma Deloitte & Touche. CITATY
Živnosti sme si vybavili po revolúcii. Bolo to celkom zábavné, lebo úradníčky si pod živnostníkom vedeli predstaviť nanajvýš niekoho, kto opravuje kachle, ale nie človeka, ktorý chce programovať. Rozhodli sme budovať firmu ako beh na dlhú trať, bez vidiny rýchleho zisku. Mali sme dosť odstrašujúcich príkladov kolegov, ktorí si pobrali úvery a nezvládli ich splácať. Na americkom trhu sotva dokážete prevalcovať zabehané domáce firmy niečím iným ako kvalitou. V súčasnosti dokážu internetové červy zahltiť celosvetovú sieť do 11 minút. Nenaháňame študentov, ktorí si NOD nakopírovali do počítača, napríklad preto, že nemali peniaze. Ideme až po špekulantoch.