Všetci sa sťahujú do predmestí

Slovensko prežíva nebývalý stavebný rozmach a očividne mení svoj vzhľad. Nad rozumným uporiadaním novej výstavby v krajine víťazí živelnosť. Prečo?

Pominuli časy, keď sme mali rovnaký vkus a vnímali svet rovnakým spôsobom. Mali by sme tolerovať, že ľudia sú veľmi pestrí. Takí, čo uznávajú konzervatívne hodnoty, ale aj iní s liberálnym povedomím, ktorí vyznávajú v architektúre iné hodnoty. Zároveň platí, že architektúra nie je obraz na stene, ale výtvarné umenie, ktoré stojí vo verejnom priestore.

Kto je dnes pánom pri určovaní výstavby? Sú to zastupiteľstvá alebo len investori, ktorým peniaze otvárajú cestu na úradoch a potom aj hlboko do polí?

Na prvom mieste stojí nepochybne objednávateľ, ktorý rozhoduje najmä o tom, čo chce. Isteže, mal by sa riadiť vyšším princípom, a síce, že stavia dom do prostredia, kde sa naň všetci dívajú. Toto je koreň veci. Ten, kto má veľa peňazí a stavia, by mal mať schopnosť vnímať svoju investíciu aj v kontexte verejných záujmov.

Verejný záujem predstavujú miestne zastupiteľstvo a úrad životného prostredia. Zdá, že úrady sú v hlbokom predklone pred objednávateľmi, ktorí si robia – stavajú, čo len chcú.

Máme síce zákony, ale nemáme ich všade naplnené takým nástrojom, ako je územný plán. Keby mala každá obec územný plán rozvoja a z neho vyplývajúci regulačný systém, nemohol by si každý robiť, čo chce.

A nevytvárajú či skôr nemenia sa územné plány, ako to chcú developeri – obchodníci s pozemkami?

Nie, to by som krivdil obciam. Na rozdiel od mesta, kde toto tvrdenie vyznieva výstižnejšie, dedina má väčšiu silu pospolitosti a kontroly.

Naozaj? V obciach s prudkou výstavbou odrazu vznikajú dve spoločenstvá – starousadlíci a vedľa nich bohatá naplavenina prišelcov z mesta. Žijú vedľa seba, ale nie spolu. Dôjde k ich spolužitiu?

Táto nerovnorodá skladba je typická pre okolie veľkých miest. Samospráva by sa mala postarať o dobré spolužitie, a to práve územným plánom rozvoja obce. V ňom by sa mali stretnúť záujmy ochrany prírody, hygieny, demografického a ekonomického rozvoja. Územný plán by mal byť zárukou, že keď obec vyrastie, zachová si všetky požadované štandardy života.

Nachádzajú ľudia utekajúci z miest novú kvalitu života v prímestských obciach?

Obce v blízkosti veľkých miest a najmä Bratislavy už nie sú príkladom typickej dediny, pohlcuje ich veľká mestská aglomerácia. V prímestskej dedine sa život už veľmi úzko viaže na mesto. Ako inde vo svete aj u nás sa pôvodne vidiecke predmestia stávajú nocľahárňami a rozvoj sa viaže na mesto.

Ľudia z mesta hľadali na vidieku lepší vzduch, voľnosť priestoru. Z panelákového sidliska sa však často ocitajú v štvrtiach s tesnou zástavbou rodinných domov. Aké bývanie sa tu vlastne zakladá?

Tento pohľad je kritický, ale oprávnene. Celý svet sa sťahuje do predmestí. Po etape koncentrácie obyvateľstva v mestách nastáva etapa ich rozptýlenia v predmestiach s optimálnou, zhruba 50-kilometrovou dopravnou vzdialenosťou od centier. V okolí Bratislavy už takúto obruč vidno. Mesto svojím ekonomickým vývojom viaže celé Slovensko, aj preto vznikajú predmestia pohlcujúce obce, ktoré prinášajú inú kvalitu života.

Akú?

Určite vyššiu ako bývanie v strede mesta, a to najmä z hľadiska hygieny a životného prostredia. Život na takomto predmestí však neprekoná bariéry medzi súkromím a súdržnosťou dediny. Predmestie a život v ňom formuje migračný pohyb ľudí z celého Slovenska a postupne aj iných štátov. Vzniká tu anonymný autonomný systém bývania, ktorý nevytvorí klasickú súdržnosť typickú pre dedinu.

Páči sa vám súčasná výstavba v obciach predmestiach? Mohol by vzniknúť satelit z domov postavených bez ladu a skladu v Rakúsku?

Nie, už aj preto, že kultúrne povedomie Rakúšanov je silnejšie ako naše, ktoré sa v slobode názorov a vkusu ešte len utvára. U nás mnoho ľudí nevníma tradíciu a hodnoty, ktoré z nej plynú. Aj preto nejeden z našincov povie: Chcem postaviť len takýto dom a nehovorte mi do toho nič, to je môj problém. To sa v Rakúsku nestane.

Prečo nie sme takí ako Rakúšania?

Pretože máme za sebou iný vývoj. Obrovský zmätok v hlavách a estetickom vkuse nastal za socializmu, keď sa začala pomešťovať dedina. To bola prvá z rán do povedomia, keď sa chcela zaostalosť a minulosť prekonať výstavbou domov s plochými strechami. A teraz sa nám to vracia. Nový bohatý človek chce ukázať, že je iný ako druhý a tak donáša na svoj pozemok vežičkový dom, aby na seba upozornil a ukázal svetu, čo znamená. Za všetkým je zlom a strata kultúrnej kontinuity.

Aj preto na Slovensku nakreslí architekt dom, ktorý sa prieči jeho predstave?

Nuž, sú architekti, ktorí na želanie jednotlivca nakreslia čokoľvek a dotyčný si to s radosťou postaví. Je to prejav istej nemorálnosti profesie.

Je tu však ešte samospráva. Obec predsa môže trvať na tom, aby sa dodržala aspoň základná línia ulice.

Na tom, ako dnes vyzerá obec, sa najviac podpisuje starosta. Jeho podpis vidno na každom dome a ulici. V minulosti stavebné povolenie dával nejaký úradník na okrese, teraz ho dáva starosta. Mysleli sme si, že osobná zodpovednosť starostu zohrá svoju rolu, že si, ako jeho kolega v Rakúsku, dobre rozmyslí, čo podpíše. Nedarí sa to. Tlaky na rôznorodosť sú väčšie, ako schopnosť starostov a obcí harmonicky usporiadať výstavbu. Vari každý Slovák chce mať iný dom.

Neobávate sa, že kým sa zbadáme, zaplaví krajinu nevkus a gýč?

Raz pochopíme, že obdobiu, ktoré prežívame, sa jednoducho nedalo vyhnúť. O neporiadku však treba nahlas hovoriť, aby sa diskusia o premene Slovenska stala školou nášho človeka. Nech si uvedomí, čo sa okolo neho deje, to po prvé.

A po druhé?

Sú tu zákony, ktoré v každom štáte musia plniť ochrannú funkciu. Musia ich uskutočňovať ľudia dostatočne silní, ktorí berú vážne svoju zodpovednosť a ktorých verejnosť berie na zodpovednosť. Ak už nie inú, tak morálnu.

Slovensko je súčasťou únie. Čo tak inšpirovať sa jej skúsenosťami?

V Nemecku to počas obnovy vojnou zničenej krajiny tiež vrelo. Napokon prijali tvrdé a dôkladne prepracované stavebné zákony, ktoré môžu zastaviť tento chaos. To by sa však musel urobiť poriadok najprv s tým, ako hospodárime s pôdou. Z toho začali aj Nemci.

Formálne záber najkvalitnejších pôd zákon na Slovensku chráni.

Veď to, formálne. A predsa neodolateľné tlaky spôsobujú, že pôdu stále nevieme efektívne využiť. Tam, kde by sme mali stavať bytové domy či v rekreačných oblastiach hotely, staviame malé domčeky či chaty, kde chodia ľudia raz za mesiac. Z pôdy treba začať. Pretože chaotický záber pôdy je jednou z príčin rastu rodinných domov všelijakého druhu.

Majitelia pozemkov by však boli proti sebe, keby nevyužili rastúci dopyt po nich. Aké je tu vlastne východisko?

Pozrime sa mimo Slovenska. V mnohých európskych mestách už ani nepoznajú, čo je to prímestská dedina. Rakúsky Graz a nemecký Stuttgart sa tak rozrástli do krajiny, že pomaly nevedia, kde je hranica mesta. Tento urbanizačný proces považujú za prirodzený. Bratislava spontánnosťou rastu akoby ho napodobňovala. V Nemecku a Rakúsku zvládli správnu mieru pre rozrastanie mesta do prírody a prijateľnú urbanizovanú podobu.

Susedia hľadali kvalitu života v rozptýlení do krajiny. Čo je pri ňom najdôležitejšie?

Miera, aby sa urdžala rovnováha medzi civilizáciou a ochranou krajiny.

Nemali by ju udať práve architekti?

Zatiaľ sme skôr nástrojom, ako rozhodujúcim činiteľom. Mestá by mali mať hlavných architektov, ale namiesto nich sú hlavní developeri, ktorí akosi všetko vedia. Novej výstavbe v ich réžii najviac chýba práve kultúrny zmysel, prevláda len ekonomický výnos. Aj preto je jedno, aké dva domy stoja vedľa seba.

---

Michal Šarafín (64) je považovaný za architekta vidieka. Prednáša architektúru na Slovenskej technickej unverzity v Bratislave už 40¤rokov. Podieľal sa obnove Nálepkova na Spiši, Vozokán pri Galante. Teraz mení tvár Ostratíc od úpravy ulíc až po rekonštrukciu kaštieľa.