Vinice režú vinohradníci i developeri
Keď vinič správne režeš a tvaruješ, prikazuješ mu, aby rodil. S odkazom slávneho rímskeho poľnohospodára Columela vyprevádzal do grinavskej vinice 50 súťažiacich vinohradníkov profesor Ivan Hričovský. Majster nad majstrov v reze ovocných drevín nezabudol všetkých upozorniť, nech viničné kry režú tak, aby družstvo po reze zobralo nejakú úrodu.
Vinohrady na Slovensku miznú ako posledná bohatá nádielka snehu po valentínskom oteplení. V Európe zrejme niet krajiny, kde by sa v priebehu dvadsiatich rokov scvrkla plocha viníc z 32-tisíc hektárov na jednu tretinu. Aj poctivých vinohradníkov, ochotných obetavo slúžiť viniču, je čoraz menej. Ale statočné jadro stále žije a neúnavne mobilizuje k zveľaďovaniu čoraz vzácnejšieho dedičstva celú vinohradnícku pospolitosť.
Pred štrnástimi rokmi dvaja obetavci – nestor slovenského záhradkárskeho hnutia profesor Ivan Hričovský a podnikavá Pezinčanka Andrea Lišková – založili celoslovenskú vinohradnícku súťaž O Zlaté nožnice. Nedostala sa do povedomia verejnosti ako už slávna Malokarpatská vínna cesta, lenže každé víno sa rodí vo vinohrade. A ten formujú vinohradníkove nožnice.
„Dobre ostrihať vinič je umenie. Vyžaduje si bystré oko, šikovné ruky a veľa vedomostí o viničnom kre,“ hovorí Slávko Bernáth, vysokoškolský pedagóg, ktorý na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre vyučuje vinohradníctvo. Ročne na fakultu záhradníctva a krajinného inžinierstva nastupuje 60 mladých ľudí, z nich po roku 15 opúšťa školu. Zo zvyšných 45 si len 10 zvolí špecializáciu vinohradníctvo a víno. Naozaj malinká skupinka na transfúziu čerstvej vinohradníckej krvi.
Slovenské vinohradníctvo žije z podstaty. Už si to všimli aj tí, čo iba občas prejdú popod hroznorodé malokarpatské vŕšky. K posledným mohykánom, čo ešte ratujú vinice, patrí Vinohradnícko-vinárske družstvo podielnikov v Grinave. O vinohrady na rozlohe 185 hektárov sa stará 20 ľudí na čele so Stanislavom Dušekom.
Práve tento agilný muž, ktorý má vo vinohrade odslúžených 44 sezón, spolu s predsedom družstva Vladimírom Baričičom ponúkli organizátorom súťaže už po tretí raz družstevné vinohrady na usporiadanie súťaže v reze viniča. Mala dve kategórie – juniorov a seniorov. Po skončení súťaže boli domáci spokojní – majstrom medzi dospelými sa stal Grinavčan Jozef Svetlák. Medzi mlaďou bol najlepší štvrták zo Strednej odbornej školy ovocinársko-vinohradníckej v Modre Stanislav Pajdlhauser, rodák z Rače. Šampióni získali od štedrej pani Liškovej vinohradnícke nožnice Bahco. Jedny pozlátené za 533 eur do vitríny a druhé so super ostrou čepieľkou na prácu do vinice.
Pre malokarpatské vinohradníctvo je to dobrá správa. Zostáva stále liahňou najzručnejších slovenských vinohradníkov. Dvíha to kredit aj modranskej školy, kde dnes pripravujú napríklad aj somelierov. Ako však podotýka Rastislav Schön, učiteľ odborného výcviku, aj títo študenti chodia do vinice a obrábajú vinič. Kto chce víno ponúkať, musí mu všestranne rozumieť.
Rozumieť vínu a vinohradom však znamená aj niečo iné – rozumieť krajine, z ktorej víno pochádza. Žiaľ, ako vraví Stanislav Dušek, už aj tí, čo sa narodili v Grinave, Pezinku či Modre, zabúdajú na svoj vinohradnícky korienok. Pred niekoľkými rokmi majitelia vinohradníckych pozemkov pri majeri Grünwald neďaleko Grinavy predali parádny vinohrad developerom.
„Dnes tu na ploche troch hektárov stojí 50 nových rodinných domov, ale viac ako polovicu z nich nikto neobýva,“ sťažuje sa Dušek. Pred vyše tridsiatimi rokmi tu Dušek vysadil klony slávneho Silvánskeho zeleného dovezené z Porýnia. Z vinice zostal na pamiatku okoloidúcim jeden riadok tiahnuci sa pozdĺž múra z panelov – ako výstraha pútnikom: Hľa, takto končia vinohrady pod Malými Karpatmi. Onedlho vinič zmizne, povedie tadiaľ cykloturistická cestička. Kam? Do zvyškov malokarpatských viníc, o ktoré sa nezištne starajú ľudia ako Stanislav Dušek.