Zdravé hospodárenie
Pokračovatelia
Ak niečo zjednocuje európske poľnohospodárstvo, je to celkom nepochybne téma, kto a ako bude hospodáriť na pôde po súčasnej generácii poľnohospodárov – farmárov.
Dochádza nielen k veľkej generačnej obmene, ale aj k využívaniu technológií, ktoré si otcovia či starí otcovia nevedeli dosť dobre predstaviť.
Ocitli sme sa v dobe zlomu, na ktorý sa usiluje reagovať Spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie. Zažívame potravinovú hojnosť, akú naši predkovia nepoznali, ale súčasne sa obávame o to, či budeme mať dosť pôdy, či udržíme jej úrodnosť, či sa správame ohľaduplne k zvieratám vrátane hmyzu. Tvoríme, hoci si to neuvedomujeme, jedno veľké spoločenstvo, sme stále súčasťou prírody, nemali by sme s ňou bojovať, ale žiť ak nie v harmónii, tak aspoň v akom–takom súlade.
Vďaka moderným strojom a technológiám sa podarilo z polí a maštalí odbúrať drinu, niekoľkonásobne sa zvýšila úžitkovosť hospodárskych zvierat a úrody na poliach, ale stúpli aj nároky na kvalitu a zdravotnú neškodnosť potravín. Vstúpili sme do éry ozelenenia hospodárenia a zároveň sa obávame, ako zvládneme to, čo bolo pre našich predchodcov také jasné a jednoznačné – starať sa o pôdu a vodu tak, aby slúžila aj ďalším generáciám.
Európske poľnohospodárstvo rieši množstvo problémov, a to slovenské množstvo špecifických, osobitých pre krajinu, ktorá prešla obdobím kolektivizácie a doteraz v ére trhového hospodárstva stále ešte nenašla svoju tvár. Nie náhodou sme použili termín poľnohospodári – farmári. Vrstva farmárov ešte stále len vzniká, obnovuje sa pomaly a postupne sa upevňuje.
Zároveň máme celý rad podnikov – potomkov pretransformovaných družstiev a akciových spoločností, kde pracujú tisíce ľudí na rôznych postoch, ktorí môžu, ale tiež nemusia byť ich spolumajiteľmi. Preto hovoríme o poľnohospodároch, medzi ktorých nepochybne patria aj učitelia stredných a vysokých škôl, pracovníci vedy a výskumu.
Poľnohospodárstvo, to je aj vidiek, ktorý dnes vyzerá a žije inak ako pred 35 rokmi. Naša krajina, ktorá si rada hovorí, že je vidieckou, stráca množstvo atribútov typických pre vidiek. Vo všednom dennom zhone si premenu, ktorou sme prešli a prechádzame, často neuvedomujeme.
Na troch príbehoch sa usilujeme predstaviť život ľudí, ktorí sa usilujú reagovať na všetky výzvy súčasnosti a reprezentujú nové vidiecke – poľnohospodárske – Slovensko. Máme pred sebou ľudí, ktorým sa podarilo či darí realizovať svoj životný sen.
Slovenská rodinná farma je úplne iná ako rakúska, poľská či škandinávska. Väčšina z našich farmárov začínala po novembri 1989 naozaj od nuly, nič neprivatizovali a vybudovali rodinné farmy s výmerami, aké sú inde nepredstaviteľné. Príbeh rodiny Szalayovcov vysvetľuje, prečo sme iní. Krásne je, ako otec pritiahol naspäť na pôdu blízkych príbuzných, syna, dcéru.
Ani slovenská poľnohospodárska veda sa nemusí obávať o budúcnosť, pokiaľ univerzity budú dobre pracovať s talentmi. Doktorand Adrián Halvoník porovnáva pomery na Slovensku a v Európe. Chcel pracovať na družstve a pokračovať v chovateľskej stope svojho otca, zaujala ho však genetika. Žije v meste a s pozoruhodným nadhľadom porovnáva, ako sa zmenila slovenská dedina.
Napokon tu máme príbeh želiezovského včelára Tibora Jókaya. Zvykli sme si na to, že slovenský med prináša z medzinárodných súťaží zlato, on však upozorňuje na to, že moderný včelár musí stavať budúcnosť na produktoch s vyššou pridanou hodnotou. Jeho apel na dialóg včelárov s farmármi znova pripomína, že prežijeme, ak prežijú včely, motýle. Náš svet je komplikovanejší, ako sa zdá. Kontinuita je o udržaní zdravého spôsobu života. Slovensko má veľa problémov, ale sú ľudia, čo vedia reagovať na výzvy, ktorým čelí európske, a teda aj slovenské poľnohospodárstvo.
