Víno ako osud: Príbeh rodu, ktorý už štyri storočia obrába modranské vinohrady

Dnes Dudovci obrábajú 15 hektárov vinohradov a dorábajú šibalsky veselé, a pritom múdre víno. Víno, v ktorom sa ukrýva trpko-sladká, boľavá i prívetivá správa o ľudskom živote, príbeh nejedného z Modranov, ktorí sa vrátili na rodný grunt.

Keď príde reč na príhodu so švédskou objednávkou, o ktorej vyšla v Pravde reportáž Modra učí Švédov, Švédi Modru, Dudo utrúsi, že veru teraz, keď ľudia začali šetriť už aj na víne, by sa každému malokarpatskému vinárovi šikla takáto objednávka. Umožnila by nadýchnuť sa a pokračovať v službe vinohradu a vínu, ktorá, ako je vinárov život dlhý, nemá konca ani kraja. Tak vínu slúžili Dudovi predkovia a slúžia mu aj on so synom Tomášom.

Časy sú neľahké, ale žiť sa musí aj v dobe, ktorú na začiatku desaťročia skomplikovali pandémia covidu, vojna na Ukrajine, hospodárska kríza a teraz cikádky roznášajúce po vinohradoch choroby viniča stolbur a ešte nebezpečnejšieho zlatého žltnutia. Cikádkovú pliagu už prirovnávajú k fyloxére, ktorá od druhej polovice 19. až po začiatok 20. storočia smrteľne ohrozovala európskych aj modranských vinohradníkov.

Vtedy kalamita fyloxéry viedla v Bratislave k založeniu vinárskej školy (1884), ktorú v roku 1922 preniesli do Modry. Tešila sa vysokej prestíži v čase Rakúsko-Uhorska, ako aj bývalého Československa. Jej absolventom je aj Miroslav Dudo. Školu považuje za neodlučiteľnú súčasť Modry a verí v jej pokračovanie, aj keď sa vybuduje bratislavskou župou ohlásený kampus, moderné vzdelávacie zariadenie, aké majú vo Francúzsku či v Rakúsku.

Škola a rodina ako základ života

Dudo sa k modranskej škole, liahni najlepších slovenských vinárov, hrdo hlási, „tu som nadobudol vinárske ostrohy, podobne ako majster slávnych rizlingov Miroslav Petrech či tvorca vinárskej moderny Vlado Mrva". Počas Dudovho 13-ročného pôsobenia v školskej pivnici sa v nej spracúvalo hrozno na víno z 50 hektárov(!) školských vinohradov, a súčasne sa v areáli dnes krásne obnoveného zámočku pripravovalo na novú vinohradnícku sezónu 100-tisíc štepov, k tomu ovocné stromčeky a pestovala sa aj hliva ustricovitá. Pivnica bola pre mladého vinohradníckeho inžiniera skúškou ohňom, pre študentov vynikajúcou prípravou do praxe.

Na to, aby láska k vinohradu vyklíčila a uchytila sa, potrebuje aspoň kúsok živnej pôdy. Dudo sa od malička ocital vo vinohradoch a už ako 15-ročný chalan chodil po vinohrade s postrekovačom. Vo vinici spevnel, zároveň bola miestom, kde sa s rovesníkmi na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov hrával na skrývačky a poznal vari každú rúnu, medzu, na ktorú po generácie predkovia vynášali skaly. Vinič a víno sa mu nebadane dostávali pod kožu.

Popod vinohrady v Kráľovej tiekol potok, v ktorom žili ryby aj raky. Jeden z vinohradov má príznačné meno Rakoviny. V noci zo Stoličného potoka vyliezali raky a mierili na pašu do vinohradov. Kde tie časy sú! Dudo ich ešte zažil. Občas sa parta 4–5 chlapcov vybrala chytať ryby a domov vždy prišli s plnou igelitkou. Také detstvo a dospievanie si dnešné deti nevedia predstaviť. Do nenávratna ho odplavila doba virtuálnej komunikácie. Na obrazovke mobilu či počítača je všetko ľahko možné, ale hýbať sa v prírode, vo vinohrade, v odvekom životnom prostredí Modranov, robiť veci jednoducho a správne v reálnom živote je oveľa ťažšie.

Dudo je od rodu pravý vinohradnícky Modran, presnejšie obyvateľ niekdajšej poddanskej obce Kráľová prináležiacej kráľovskému mestu Modra. Dokladajú to historické zápisy, tak napríklad v mestských účtovníckych knihách Georgius Gavorník, prapredok babičky Mira Duda z otcovej strany sa uvádzal ako prvousadlík z Kráľovej. Mestu platil dane ako tzv. štvrtinkár, ktorý v rokoch 1610 až 1650 obrábal vinohrady na piatich hektároch.

V Taliansku sa pýšia vinohradníckymi rodokmeňmi, ktoré v prípade Antinoriovcov siahajú až do čias renesancie. Vinohradnícky rodokmeň plebejského dudovského rodu pramení „len" začiatkom 16. storočia. Ale nehľadiac na všetky nepokoje a búrky, ktoré sa prehnali za vyše 400 rokov Modrou, Uhorskom, Československom a Slovenskom vydržal a staral sa o vinohrady.

Ak má víno prežiť, potrebuje v akejkoľvek dobe oddaného hospodára.

Expresná naháňačka

František Hečko v Červenom víne vytvoril obraz nezdolného slovenského vinohradníka Marka Habdžu, ale takých Habdžovcov boli a sú aj dnes pod Malými Karpatami desiatky. Dudo je jedným z nich. Je nielen vinohradník, vinár, ale aj výborný rozprávač, lebo bez vtipného sprievodného slova víno nechutí, pýta si človeka, ktorý ho predstaví, a potom sa víno odrazu pije ako jedna báseň. Rozprávačstvo majú Dudovci v krvi.

Pavel Dudo, cez ktorého krv, skúsenosť a živé obrazné slovo sa prenášala vinohradnícka tradícia v dudovskom rode, žil medzi rokmi 1840 až 1937. Bez troch rokov jedno storočie! Štamgasti popíjajúci modranské Dievčie hrozno v šenku u Čviriga sa ho nevedeli dočkať. Pavel Dudo pri pohári vína vykladal, o čom je náš svet.

V každom storočí sa ľuďom zdal zložitý a potreboval človeka, čo pár slovami povedal, o čo komu vlastne ide. Každá väčšia či menšia pospolitosť si takého hľadača a vykladača pravdy, ktorý presne pomenuje to, čo ľudia cítia, cení. Pri víne, ktoré rozväzuje jazyky, ide odrazu všetko ľahšie, priamočiarejšie, lebo, ako to vystihli starí Rimania: In vino veritas. Bolo, je a bude to tak.

Rok po dovŕšení milénia sa Dudo rozhodol založiť vlastné vinohradníctvo a vinárstvo. V školskom majetku sa zmenili pomery, mnohí jeho priatelia a rovesníci sa osamostatnili a živili sa dorábaním vlastného vína. Aj ho to trochu škrelo, predsa len byť sám sebe pánom, urobiť si veci, ako ja považujem za správne, je iné ako byť zamestnancom. Odvtedy ubehlo 25 rokov a s odstupom štvrťstoročia vidno, že vinohradník a vinár čas nepremárnil.

S Dudom chodíme po ich vinárstve, ktoré vyrástlo konča niekdajšieho rodičovského vinohradu. Bol to vyše 20-árový slíž, dnes Dudovci obrábajú trikrát väčšie vinohrady ako zakladateľ rodu spomínaný v kronikách. Je to málo či veľa? Nuž veľkosťou je plocha vinohradov taká veľká, akú nájdeme aj v susednom Rakúsku, a to Rakúšania neprešli anabázou zakladania a rozpadu družstiev. Z toho pohľadu je vlastne 15 hektárov vinohradov, z ktorých Dudovci vyrobia do 100-tisíc fliaš vína ročne, vlastne nadľudský výkon.

Ako sa šľachtí víno a vinár

Vari každému, kto sa vyberie k Dudovi na víno, udrie do očí malý vinohrad s dlhou, 50-metrovou pergolou, ktorá ho obklopuje. Sme v objatí vína hneď od prvého okamihu. Oporou viniču sú šteky, kolíky z agáta, odrazu akoby sme sa preniesli do čias starobylej Modry.

Tento typ vedenia prežil bezmála 400 rokov, spomína ho aj legendárna slovenská šľachtiteľka Dorota Pospíšilová. Naozaj pamätníčka a tvorkyňa veľkých zmien. Do sto rokov tejto vitálnej dáme chýbajú len 4 dni a 4 rôčky. Do istej miery Duda sformovala aj pani Dorota, urobila z neho pokračovateľa a zveľaďovateľa nevídaného potenciálu originálnych slovenských odrôd, ktoré vyšľachtila.

Miro Dudo chodil na prax do Modry a Šenkvíc, kde bola výskumná a šľachtiteľská stanica, ešte ako lednický vysokoškolák, potom po vysokej sa zaúčal tri roky na výskumnej stanici v Modre a na „šľachte" v Šenkviciach. Možno bolo šťastím mladého muža, že jeho mama tam pracovala celý život. Kolektív „šľachty“ tvoril jednu veľkú rodinu a zručný, učenlivý mladík doň rýchlo zapadol.

Bola to jedinečná skratka, ako spoznať potenciál odrôd, ktoré Pospíšilová vyšľachtila. Neraz ho pani Dorota zobrala s ostatnými zamestnancami na selekčné pokusy na družstvo do Strekova a Rúbane k Ondrejovi Korpásovi. Tam na vlastné oči uvidel potenciál prvej slovenskej bielej odrody Devín. Úrody sa šplhali k vyše 15 tonám z hektára a cukornatosť dosahovala viac ako 25 stupňov. Na prelome 80. a 90. rokov niečo neuveriteľné!

Dnes má odroda Devín, uznaná len celkom nedávno – v roku 1997, div nie „na mále“. Prirýchlo sa zabudlo, že preslávila Slovensko od Viedne po Paríž. Dudo vraví, že pestovaniu nie jednoduchého potomka Tramínu červeného a Veltlínskeho červenobieleho treba rozumieť. Podaktorí Devínu vyčítajú, že bobule v strapčekoch hnijú, hľadajú chyby a nezamýšľajú sa, ako využiť túto jeho najvzácnejšiu schopnosť vytvoriť v strapci hrozna sušené hrozienka.

Tie veru nedokáže stvoriť každá odroda. Keď sa v správnom čase oberie Devín s drahocennými sušenými bobuľkami a nechajú sa pri výrobe vína macerovaním „nabobtnať“ – napučať, uvoľní sa z nich do vína medovo-hrozienkový koncentrát postrehnuteľný v aróme, ale najmä v dochuti vína. V tom je umenie vinára i svojbytnosť Devína, na ktorý Dudo nedá dopustiť.

Devín je jednou z desiatich bielych muštových odrôd, ktoré Dudovci pestujú. Majú ich roztrúsené po sedemnástich modranských vinohradoch. K tomu pridajme pätorku modrých, medzi ktorými nájdeme čoraz vzácnejšie kedysi rozšírené Svätovavrinecké z honu Rakoviny a Lorencár. Už sám názov hovorí, že na hone so skomoleninou mena sv. Vavrinca (St. Laurent) sa tejto odrode hrozna, ktorú použila na vyšľachtenie najznámejšej slovenskej odrody Dorota Pospíšilová, darí.

Dunaj patrí medzi červenými vínami u Dudovcov podobne ako v iných vinárstvach k premiantom. Slováci ho milujú. Dudo však vie však ponúknuť aj menej známu Rudavu, ktorá má krásne tmavomodré bobule hrozna. Dunaj letí, možno aj preto, že mohutnosťou svojho prejavu pripomína európsky veľtok. Je to krásne víno ovocného strihu, po ktorom Slovensko roky túžilo.

Zato Rudava má meno po riečke kľukatiacej sa Borskou nížinou. Kto by ju poznal, práve tak ako víno nesúce jej meno. No Dudo ju vie vytiahnuť ako pozoruhodné tajomstvo pivnice. Dobrého vinára z davu vyčleňuje zriedkavo pestované víno, ktoré inde nenájdeme. Takéto tromfy neprídu samy od seba, sú za nimi roky experimentovania prinášajúce cenné skúsenosti. Tie sa nedajú kúpiť, možno ich získať len každodennou prácou vo vinohrade a v pivnici.

Originalita – dar územia i človeka

Víno človeka, ktorý ho dorába, objíme tak pevne, až ho nadobro pohltí, stane sa jeho súčasťou. Dudo akoby mimochodom prehodí, že nemá čas ísť na kávičku, do kina, z každého kúta životného priestoru, po ktorom sa pohybuje, vykúka víno so storakými prosbami aj s panovačnými požiadavkami. Skús ich neplniť, keď ti na víne záleží ako na vlastnom decku.

Vlani Dudovci obrali hrozno po prvý raz kombajnom. Vysoký žltý stroj si všimne každý návštevník vinárstva. Vyzerá akoby práve zišiel z výrobnej linky, lenže chyba lávky. Vinohradník kúpil pätnásťročnú mašinu, syn Tomáš ho spoločne s traktoristom Stanislavom Jurikovičom a vynikajúcim automechanikom Ľubošom Kľúčikom do poslednej skrutky rozobrali, čo bolo nevhodné vymenili a nanovo poskladali. Stálo to každého po tristo hodín neuveriteľne piplavej práce, ale oplatilo sa. Nová mašina v tejto konfigurácii by vyšla na viac ako 150-tisíc eur, repasovaný stroj na tretinu.

Čeliť cenou vína konkurencii, znamená vynájsť sa v každej situácii, ušetriť, kde sa dá a potom vo vinohrade a v pivnici urobiť stopercentnú prácu. Keď Dudo vysloví meno Stanislava Jurikoviča, povie, že je to pán traktorista, čím dáva najavo, že ide o mimoriadne skúseného človeka. Odbilo mu už 77 rokov, o 15 rokov mladší Miro Dudo vraví, že má veru čo robiť, aby mu stačil. Jurikovičov fortieľ nespočíva iba v tom, že dokonale rozumie traktorom, plečkám, postrekovačom, kombajnu, pozná vari každý riadok vo vinohradoch.

Dudove vinohrady sú roztrúsené po celom modranskom chotári. Najväčší má tri hektáre, najmenší len 20 árov. Nuž aj to je dôsledok združstevňovania a následných reštitúcií. „Keď ľuďom vrátili vinohrady, brali sme ich do prenájmu, mnohé odkúpili, lebo ich majitelia žijú ďaleko od Modry, majú iné profesie,“ vysvetlí Dudo. A čo sa týka obrábania, nuž rozptýlenosť viníc má rub aj líce.

Najjednoduchšie by bolo sústrediť všetky na jednom mieste. Vinohradník tam príde s technikou a spokojne si robí. Lenže nevýhoda ukrýva aj prednosť. Výsledkom roztrúsenosti polôh je vysoká variabilita, pestrosť odrôd, menšie riziko infekčného tlaku chorôb aj škôd, ktoré vie narobiť ľadovec. Keď už príde, niečo poškodí, ale ostatné prežije.

Na Slovensku máme registrovaných okolo 700 vinárov. Dudovci sa usilujú, aby ich vína boli dokonalým obrazom jedinečného terroiru Modry. Víno je neopakovateľné polohou a vinárom, ktorý ho dorába. Hrdina nášho príbehu Miro Dudo trval na tom, aby sa založil desaťročný pokus. V ňom sa skúša päť kmeňov kvasiniek z rôznych polôh, podloží a odrôd. Ešte tri roky a bude mať jasno v tom, ktoré kvasinky uprednostnia. Ak má byť víno autentické, pôvodné, naozaj modranské, potom so všetkým, čo k tomu patrí.