Neľahký deň: Budem doma čoskoro, iba ak by som mal najprv zabiť bin Ládina

Po uplynutí minúty veliteľ posádky Black Hawk odsunul dvere kabíny. Keď vztýčil prst, sotva som ho poznal – okuliare na nočné videnie mu zakrývali oči. Rozhliadol som sa dokola a videl svojich druhov zo SEAL, ako signál pokojne odovzdávajú po celom vrtuľníku.

Kabínu naplnil hluk motora a už nebolo počuť nič okrem rotorov stroja, ktoré rozrážali vzduch. Prudko sa do mňa oprel vietor, keď som sa vyklonil a skúmal zem pod nami v nádeji, že uvidím mesto Abbottabád.

Pred hodinou a pol sme nasadli do dvoch vrtuľníkov Black Hawk MH-60 a vzniesli sa do bezmesačnej noci. Let zo základne v Džalalabáde v Afganistane na hranice s Pakistanom trval krátko a odtiaľ to bolo k cieľu, ktorý sme celé týždne študovali na satelitných obrázkoch, už len hodina.

V kabíne okrem svetiel z kokpitu bola tma ako v rohu. Bol som pritisnutý k ľavým dverám a nebolo kde sa vystrieť. Vymontovali sme sedadlá, aby sme ušetrili hmotnosť, preto sme sedeli buď na zemi, alebo na malých kempingových sedačkách kúpených pred odchodom v miestnom obchode so športovými potrebami.

Teraz, sediac v rohu kabíny, som nohy vystrel von dverami a pokúšal sa v nich rozprúdiť krv. Mal som ich stŕpnuté a svaly bolestivo stiahnuté. V kabíne okolo mňa a v druhom vrtuľníku sa tlačilo dvadsaťtri mojich druhov zo Špeciálnej námornej jednotky rýchleho nasadenia alebo DEVGRU.2 S týmito mužmi som sa už predtým zúčastnil na mnohých operáciách. Niektorých som poznal desať rokov i viac. Každému jednému z nich som stopercentne dôveroval.

Prešlo päť minút a celá kabína ožila. Nasadili sme si prilby, skontrolovali vysielačky a potom prišla na rad posledná kontrola zbraní. Mal som na sebe tridsať kíl záťaže, každučký gram starostlivo vybraný na konkrétny účel; môj náklad sa zdokonaľoval a kalibroval viac ako desať rokov a na stovkách podobných akcií.

Tento tím bol zostavený z najskúsenejších mužov našej eskadry. Za posledných štyridsaťosem hodín, keď sa deň odchodu raz blížil, potom ho odložili a vzápätí zasa nadišiel, si každý z nás znovu a znovu kontroloval vybavenie, a preto sme na túto noc boli viac ako pripravení.

Bola to misia, o akej som sníval, odkedy som sledoval útoky z 11. septembra 2001 na televíznej obrazovke svojej izby v kasárňach na Okinave. Vrátil som sa z výcviku a do izby vošiel práve včas, aby som uvidel, ako do budovy Svetového obchodného centra narazilo druhé lietadlo. Nemohol som sa odvrátiť, keď ohnivá guľa vystrelila z opačnej strany budovy a z veže sa vyvalil dym.

Ako milióny Američanov tam doma, aj ja som neveriacky stál a žalúdok mi zvieral pocit beznádeje. Po zvyšok dňa som zostal prikovaný k obrazovke, zatiaľ čo sa moja myseľ usilovala pochopiť, čo som práve videl. Jeden náraz lietadla mohol byť nehodou. Postupne však ďalšie spravodajstvá potvrdili to, čo som ja vedel už vo chvíli, keď sa v zábere objavilo druhé lietadlo. Druhé lietadlo nepochybne znamenalo útok. Nebola to nehoda.

V septembri 2001 som bol na svojom prvom nasadení ako príslušník SEAL, a keď sa po prvý raz spomenulo meno Usámu bin Ládina, spočiatku som si myslel, že moja jednotka hneď na druhý deň dostane povel na odlet do Afganistanu. Po celý uplynulý rok a pol sme absolvovali výcvik na nasadenie. Prebiehal v Thajsku, na Filipínach, vo Východnom Timore a v Austrálii. Ako som sa pozeral na útoky, túžil som byť preč z Okinavy, naháňať v horách Afganistanu bojovníkov al-Káidy a naservírovať im malú odvetu.

Nikdy sme ten povel nedostali.

Bol som sklamaný. Netrénoval som tak tvrdo a tak dlho, aby som sa stal príslušníkom SEAL len preto, aby som sa pozeral na vojnu v televízii. Samozrejme, nechcel som, aby mojou frustráciou trpela rodina a priatelia.

Napísali mi a pýtali sa, či idem do Afganistanu. Pre nich som bol príslušník SEAL a bolo iba logické, že budeme okamžite nasadení.

Spomínam si, že som v tom čase napísal priateľke, aby som vniesol trochu svetla do zlej situácie. Hovorili sme o konci tejto misie a robili si plány na čas, ktorý pred ďalšou strávim doma.

„Dostal som asi mesiac dovolenky,“ napísal som jej. „Budem doma čoskoro, iba ak by som mal najprv zabiť bin Ládina.“ Bol to vtip, akých v tom čase kolovalo veľa.

Keď teraz vrtuľníky leteli k nášmu cieľu, myslel som na obdobie posledných desiatich rokov. Od útokov každý z mojich spolupracovníkov nepretržite sníval o tom, že sa zúčastní na misii, ako bola táto. Vodcovia al-Káidy stelesňovali všetko, proti čomu sme bojovali. Podnietili mužov, aby lietadlami narazili do budov plných nevinných civilistov. Tento druh fanatizmu je zriedkavý, a keď som videl padajúce veže a sledoval reportáže o útokoch z Washingtonu, D. C. a z Pensylvánie, vedel som, že sme vo vojne a túto vojnu sme si nezvolili my. Mnohí správni muži obetovali roky boju proti vojne, a nikdy nevedeli, či budú mať príležitosť zúčastniť sa na misii, aká sa práve začínala.

Desať rokov po tejto udalosti a po ôsmich rokoch prenasledovania a zabíjania vodcov al-Káidy nás iba pár minút delilo od chvíle, keď sa po lane spustíme do bin Ládinovho obytného komplexu.

Mark Owen

je bývalý člen Špeciálnej námornej jednotky rýchleho nasadenia USA známej ako SEAL Tím 6. Velil tímu počas operácie Neptúnov trojzubec 1. mája 2011 v Abbottabáde v Pakistane, ktorá sa skončila smrťou Usámu bin Ládina. Bol jedným z prvých mužov pri dverách na treťom podlaží úkrytu teroristického vodcu a stal sa svedkom jeho smrti. Meno autora aj mená ostatných príslušníkov SEAL spomínaných v Neľahkom dni sú kvôli ich bezpečnosti zmenené.

Kevin Maurer

zabezpečoval jednotky špeciálnych operácií deväť rokov. Šesť ráz ho pridelili k špeciálnym jednotkám v Afganistane, v roku 2006 prežil so špeciálnymi jednotkami mesiac vo východnej Afrike a bol nasadený spolu s americkými vojenskými silami v Iraku a na Haiti. Je autorom šiestich kníh.