Nezávislé divadlo má divákov
Tretí ročník festivalu nezávislého divadla a tanca KioSK, ktorý sa konal od 23. do 25. júla v Stanici Žilina-Záriečie, sa zameral na otázku jednotlivca v cudzej kultúre.
Dramaturgia festivalu touto charakteristikou nesledovala ani tak tematické zameranie jednotlivých inscenácií a performácií, ale podmienky, v akých pozvaní hostia tvoria.
Realita súčasného slovenského (najmä nezávislého) tanca je taká, že počet tanečníkov a performerov v zahraničí prevyšuje tých, čo pôsobia v domácich podmienkach. Tento aspekt sledovalo aj formálne rozdelenie festivalového programu, ktorý mal dve časti. Domáci, kam patrili Mio – Mio (Beňačka & Piaček): predstavenia Malevich – Malevich a Zbojníci, Divadlo SkRAT: Zvyšky, Divadlo z Pasáže a Jaro Spring Viňarský: 3 x (A). A hostia: cie E7KA – Eva Klimáčková: Ivanuška, Palisimo: The Painted Bird/Bastard, Milan Loviška: My Art: Who's Frank?, Katarína Rampáčková & Lea de Toffol: Lonely Bones, Stanislav Dobák a Peter Šavel: One for you, two for me.
Čo sa týka samotných produkcií, problematiku „inakosti“ reflektovala performácia Bastard, ktorá bola na festivale KioSK 2010 uvedená premiérovo. Projekt Pavla Zuštiaka, Jara Viňarského a Christiana Fredricksona je prvou časťou trilógie The Painted Bird a vychádza z novely Jerzyho Kosińského Pomaľované vtáča (1956). Tvorcovia zdôrazňujú najmä snahu predstaviteľov menšín začleniť sa do spoločnosti a odmietavý postoj väčšiny. Naliehavosť výpovede podčiarkuje zrkadlo nasmerované do hľadiska a herci (diváci), ktorí po celý čas sedia v hľadisku, aby na záver prišli na javisko. Hľadisko a javisko sú prepojené, pretože Bastard nie je fiktívnym príbehom, ktorý sa končí so záverom predstavenia, ale obrazom reality, ktorá sa týka každého.
Práve angažovanosť a sugestívnosť sú prvky, ktoré spájajú väčšinu produkcií uvedených na festivale. Na Slovensku je pojem angažované umenie stále vnímaný negatívne, keďže komunistická diktatúra skrývala pod tento pojem propagandu. Faktom však je, že úprimná snaha vyjadriť sa k problémom spoločnosti je prirodzená.
Festival ponúkol široké spektrum formálnych postupov a štýlov. Suprematizmus, komunitné divadlo, kolektívna tvorba. Napriek výrazne odlišným postupom sa však jasne profilovali dve línie práce s výtvarnou zložkou. Práca s objektom, keď sa priestorové prvky scénografie stávajú primárnym predmetom záujmu. A, naopak, absencia priestorovej scénografie, ktorú nahrádza práca so svetelným dizajnom.
KioSK nebol len priestorom na prezentáciu jednotlivých diel, ale aj na stretnutie samotných tvorcov. Slovenským nezávislým tanečníkom totiž chýba inštitúcia, ktorá by ich aktivity koordinovala, respektíve zastrešovala. Divadelný ústav Bratislava má v kompetencii len umelcov na území Slovenska, Slováci v zahraničí sa tak ocitajú vo vákuu. Práve z tohto dôvodu inicioval na festivale tanečník, performer a choreograf Jaro Viňarský Stretnutie slovenskej tanečnej komunity. Z diskusie vyplynula potreba koordinovať jednotlivých tvorcov, poskytnúť im priestor na propagáciu či poradenstvo napríklad v oblasti grantov.
KioSK 2010 potvrdil, že s nezávislým divadlom to vôbec nie je také katastrofálne, ako sa môže zdať. Horšie je to už s nezávislým divadlom na Slovensku. Je smutné, že drvivá väčšina tvorcov by v domácich podmienkach nikdy nemala možnosť vytvoriť podobné projekty. A návštevnosť festivalu potvrdila, že problém nie je v nezáujme zo strany verejnosti.