Prerazí len Parazit?
Čo vlastne človek potrebuje na to, aby sa dokázal v práci presadiť? Talent, vedomosti, usilovnosť a slušnosť, alebo naozaj prerazí len parazit? Odpoveď na túto otázku sa pokúsili nájsť aj herci z nitrianskeho Divadla Andreja Bagara v inscenácii Parazit od Picarda a Schillera. Selicour (Jakub Rybárik) je ukážkový príklad arogantného karieristu, ktorý nedostatok vlastného talentu kompenzuje usilovným pätolizačstvom a priživovaním sa na práci svojho podriadeného, schopného, ale utiahnutého Firmina (Marcel Ochránek). Naivný a dobrosrdečný Firmin sa pokojne nechá využívať a jediný, komu to prekáža, je jeho syn Charles (Roman Poláčik).
Situácia sa skomplikuje po príchode nového ministra Narbonneho (Martin Fratrič). Selicour sa mu chce za každú cenu zapáčiť, aby získal nielen povýšenie, ale aj ruku jeho dcéry Charlotty (Kamila Antalová), do ktorej ja zamilovaný aj Firminov syn. Na ceste za svojím cieľom vyhodí z práce bývalého spolužiaka La Rocha (Marián Viskup) a ten sa mu rozhodne pomstiť.
Pokúsi sa odhaliť ministrovi jeho pravú tvár, no namiesto toho spraví zo seba hlupáka. Selicour si pomocou lichôtok a vystatovania sa cudzím perím postupne omotá okolo prsta ministra aj s manželkou (Lenka Barilíková), no Charlotta ho nemôže vystáť. Zúfalý La Roche sa uchýli k použitiu nepriateľových vlastných zbraní.
Režisér Lukáš Brutovský je čerstvým absolventom VŠMU, napriek tomu má na svojom konte niekoľko prestížnych ocenení, medzi inými prvé miesto v súťaži Nová dráma za hru Na obed. V Parazitovi sa mu spolu s dramaturgom Svetozárom Sprušanským podarilo vyrozprávať takmer dvestoročný príbeh tak, aby bol aktuálny aj dnes. Prostredníctvom vtipných dialógov nastavujú zrkadlo nielen "parazitom“, ale aj ich „hostiteľom.“ Ako v inscenácii hovorí Narbonne: "Človek je zodpovedný aj za dobro, ktoré neurobí, aj za zlo, ktoré pripustí.“ Metafora zrkadla sa objavuje aj v scéne – spodná časť provizórneho javiska je totiž postavená zo zrkadiel.
Obsadenie tvorené samými mladými hercami bolo dobrou voľbou. Jakub Rybárik zvládol úlohu Selicoura, ktorý mal nie dve, ale hneď niekoľko tvárí, na výbornú. Najdôležitejším hereckým nástrojom bola v tomto predstavení mimika. Odhaľovala publiku pohnútky postáv, ktoré boli často v rozpore s ich slovami.
Výnimočnú úlohu má v Parazitovi hudba. Hoci sa dej odohráva v Paríži, Schillerove piesne zaznejú v nemčine. Spolu s viacjazyčnou výzvou, aby si diváci vypli mobilné telefóny, to vyvoláva dojem, že podobné veci sa môžu stať kdekoľvek na svete.