Balzerová má babičky pred sebou
"Mávam bolesti v chrbte a všetci mi vravia, že to je vekom. Ale zistila som, že herečku bolí chrbát z klaňačiek. V divadle máme po predstavení také dlhé klaňačky, že som stále ohnutá až k zemi," hovorí Eliška Balzerová (56), obľúbená česká herečka, ktorú preslávila najmä seriálová postava doktorky Alžběty Čeňkovej v Nemocnici na okraji mesta.
Čo máte radšej – divadlo alebo film?
Divadlo. Veď z toho gruntu všetko vychádza. Všimnite si trebárs amerických hercov. Rýchlokvasene urobia film a vzápätí začnú navštevovať herecké kurzy, aby si doplnili vzdelanie. Ale film milujem, a z viacerých dôvodov. Žijem s filmárom, takže prítmie kinosál je naozaj moja láska. A teraz ma už navádzajú aj deti, ktoré mi odporúčajú, čo je dobré v kine vidieť.
Lenže ako herečke sa vám filmové príležitosti akosi vyhýbajú. Hrali ste napríklad v dráme Pěsti ve tmě, v komédiách Vrchní, prchni či S tebou mě baví svět, ale posledné roky vás na plátnach kín nevidieť. Prečo?
Každá generácia filmárov má okolo seba svojich obľúbencov. Kamarátov, spolužiakov, svoje herecké typy. Chápem to, pretože generačná výmena je potrebná aj prirodzená. Iba mi trochu prekáža, že sa v českej kinematografii obmieňajú stále tie isté tváre. Ale určite sa to časom zmení – príde nová vlna, nové tváre, noví tvorcovia. A ja skôr verím na tie nové tváre ako na tie naše staré, už asi opozerané… Nesťažujem sa. Myslím, že obdobie postáv babičiek je ešte predo mnou.
Váš manžel je filmový producent. Čiže do filmu by ste sa mali dostať oveľa ľahšie.
To som nikdy nechcela. Hrala som v jednom či dvoch filmoch, ktoré manžel produkoval, ale bolo to trápenie. Ako to už pri filmovaní býva, za všetky chyby môže produkcia. A tak som všetko brala osobne. Trebárs keď neprišlo načas auto, hneď som mala pocit, že to zavinil môj manžel, prípadne ja… Bývala som z toho nervózna, nebolo to nič príjemné. Preto obdivujem kolegyne, ktoré žijú a zároveň aj nakrúcajú so svojimi manželmi režisérmi či producentmi. My by sme si asi problémy ťahali domov. Takto niečo ja hovorím o divadle, manžel o filme. Ale keby sme boli obaja namočení do spoločného projektu, bolo by to doma asi napínavé. Je asi zdravšie pracovať každý na svojom poli a večer si povedať, čo sa komu podarilo alebo nepodarilo.
Zoznámili ste sa vďaka filmu?
Vôbec nie. Na tenisových kurtoch pred tridsiatimi dvoma rokmi. Manželmi sme tridsať rokov.
Máte syna a dcéru. Tiež sa venujú umeniu?
Syn Jan sa vyviazal z rodinnej tradície, lebo napríklad aj moja mama sa ako ochotníčka venovala divadlu. Odmalička bol biochemik, vždy robil pokusy. Dodnes, keď ideme do reštaurácie a niečo tam flambujú, veľmi ho zaujíma, keď čosi vybuchuje. Vyštudoval farmáciu a pracuje vo firme, ktorá robí výskum liekov. Dcéra Adéla so mnou bývala často v divadle, čo zrejme na ňu zapôsobilo. Skončila bakalárske štúdium teórie divadla a dejín umenia na brnianskej univerzite. Teraz ide študovať alternatívnu dramaturgiu na Divadelnej akadémii múzických umení v Prahe. Veľmi sa teší, a dúfam, že ju škola nesklame. Adéla vie, čo chce robiť, čo ju zaujíma. Študuje už tretí cudzí jazyk a chce pre české divadlo objavovať novú súčasnú svetovú dramatiku.
Nastala móda seriálov, takmer každá televízia si nakrúca ten svoj. Ale už v nich nehráte, hoci ste bývali jednou zo seriálových hviezd…
Veľká seriálová postava herca zaškatuľkuje aj poznačí. Tak ako mňa na dlhé roky poznačila doktorka Čeňková z Nemocnice na okraji mesta. Všetci ma brali ako dobrú pani doktorku v bielom plášti – a ja som pritom už chcela hrať aj niečo iné. Komediálne postavy či charaktery, a nie iba tak trochu naivnú dobrú pani doktorku Alžbětu. Ťažko som sa z toho plášťa vyzliekala. Pritom herec by mal byť predsa každý večer niekým iným, aby tie roly boli rôzne, nie stále jedna jediná. Lebo keď si vás takto zavedú do očí diváci aj režiséri, už sa z toho nedostanete. Preto je nebezpečné dlhodobo pracovať na jednej figúre. Ale museli prísť nekonečné seriály ako Dallas či Rodinné putá, aby si to ľudia skúsili – aj so všetkými dôsledkami.
V Nemocnici na okraji mesta po dvadsiatich rokoch ste síce hrali, ale rýchlo ste sa z deja vytratili. Prečo?
Generáciu hercov z pôvodnej Dietlovej Nemocnice použili noví tvorcovia na to, aby sme príbeh preniesli cez rieku zabudnutia na nového diváka. V podstate nás už nepotrebovali, preto si autor s našimi postavami hlavu netrápil. Pritom Jaroslav Dietl vymyslel každej postave úžasnú farbu, pekný životný príbeh a herci, ale aj diváci sa s tým stotožnili. Písali mi vtedy diváčky, že chceli ísť študovať medicínu a stať sa ortopédkami – kvôli mne, teda kvôli postave Alžběty Čeňkovej. Niekto sa uvidel v príbehu Strossmayera, iný vo večnom milencovi Blažejovi. Lenže teraz sa tým už pán Otčenášek príliš nezaoberal. Chcel iba, aby sme sa blysli v prvých dieloch, aby si ľudia spomenuli a potom nás už postupne z deja odstránil.
Prekážalo vám to?
Nepáčilo sa mi, že budeme iba na jedno použitie. Na stretnutí som autorovi povedala, že ak mojej postave nevymyslí nejaký príbeh, peripetiu, aby som mala čo zaujímavé hrať, tak do toho radšej nejdem. Pripísal mi príbeh s dievčatkom, hoci pôvodne sme sa dohodli na niečom inom.
Splnilo vám herecké povolanie všetko, čo ste si ako dievča vysnili?
Mladý človek má veľké sny, lebo nevie, čo všetko ho v živote stretne, čo sa mu prihodí. Pritom stačí jedno malé zaváhanie a sny prasknú ako bubliny. Mám šťastie, lebo to, čo teraz prežívam, je bohaté naplnenie mojich hereckých túžob. Spomínam si na pani profesorku Lázničkovú, ktorá ma prijímala na Janáčkovu akadémiu múzických umení. Povedala mi: „Elza, ty si užiješ až budeš stará, lebo nie si naivka.“ A tak sa teraz teším, naplno všetko prežívam. Raz mi čítala z ruky už nebohá Helena Růžičková a povedala: „Na dlani máš napísané, že v druhej polovici tvojho života nastane veľká zmena.“ Spýtala som sa, či sa vari rozvediem, alebo čo sa mi prihodí? Helena riekla, že aj to je množné, ale prízvukovala, že príde rozdelenie.
Prišlo?
Áno, v päťdesiatke. Totálne oslobodenie, ale zároveň veľká zodpovednosť za svoj život. Odišla som do slobodného hereckého povolania. Neľutujem to ani minútu, lebo príležitosti, ktoré mi dalo Divadlo Na Fidlovačke by som inde nedostala. Vo veľkom divadle čakáte na rolu tri, štyri roky, pritom Na Fidlovačke hrám každý rok dve úžasné roly. Od prísnej sestry vo Wassermanovom Kukučom hviezde cez muzikály až po spleť postáv v komédiách Georga Feydeaua. Dramaturgia Fidlovačky totiž vyberá tituly pre hercov. A nie, že sa vyberie titul a potom sa hľadajú herci, ako sa to deje v iných divadlách.
Na Vinohradoch ste hrali dvadsať rokov. Potom ste zrazu prešli Na Fidlovačku. Nebol to veľký risk?
Chcela som ochutnať slobodu. Je skvelé robiť divadlo bez zásahov zvonka. Preto sme nadšene s Tomášom Töpferom šli do toho, prenajali sme si na desať rokov priestory a znovuoživili sme Divadlo Na Fidlovačke. Nikto nám nič neurčuje, hráme tituly, aké chceme. Cez granty žiadame o peniaze na konkrétne projekty a buď ich dostaneme, alebo nie. Fidlovačka je viac ako z osemdesiatich percent sebestačná, nie je na nikoho odkázaná. Iba na divákov – a tí si našťastie k nám cestu našli. Veď otvárame už ôsmu sezónu.
Zahrali ste si aj v Majstrovskej lekcii Marie Callas.
Áno, hrala som ju v pražskej Viole. A teraz tam mám svoju one woman show Môj báječný rozvod, čo je komédia írskej autorky Geraldiny Aronovej. S týmto predstavením ma pozvali na festival do Pezinka, kde budem hosťovať 24. októbra a o deň neskôr ho zahrám v bratislavskom Štúdiu L+S.
Aké to bolo, hrať sedem rokov opernú divu Mariu Callas?
Text hry Terrencea McNallyho dlho putoval po pražských divadlách, dva roky ležal aj na Vinohradoch ešte za môjho pôsobenia. Všade si hru pohadzovali ako horúci zemiak, nevedeli, komu to majú dať hrať. Potom sa prekladateľka hry dozvedela, že sa zaujímam o divadlo jedného herca. A ponúkla mi svoj preklad Majstrovskej lekcie. Na prvé prečítanie ma hra nenadchla, ale povedala som si, že si ju ešte raz pozriem. Požiadala manžela, aby mi s tým pomohol a produkoval to, lebo bolo treba vybaviť množstvo licenčných práv. Podarilo sa a Majstrovskú lekciu som hrala sedem rokov v komornom priestore Violy spolu s mladými hudobníkmi z konzervatória. Dokonca sme s ňou vycestovali do New Yorku, Washingtonu aj Amsterdamu.
Viete, kto hral v Bratislave Mariu Callas?
Samozrejme, Milka Vášáryová. Veď ja som jej hru doniesla. Bola sa aj s režisérom Bednárikom na mňa pozrieť vo Viole. Po predstavení mi pán Bednárik bozkával ruky a pani Vášáryová mi šírila po Prahe slávu, lebo som sa jej v tej role veľmi páčila. Tiež som sa bola pozrieť na ich inscenáciu, keď s ňou Slovenské národné divadlo hosťovalo v Brne.
Máte pocit, že ste celebrita?
Nikdy som taký pocit v sebe nepestovala. Dnes sa tomu vraví celebrita, ale ja som sa slávnou stala vďaka seriálu veľmi mladá, krátko po dvadsiatke. Ľudia ma spoznávali na ulici, chceli podpis, fotografovať sa so mnou, objímali ma, ťahali ma za ruku… Vravela som si – nesmieš sa tým nechať osprostieť! Človeku zachutí, keď sa stane stredobodom pozornosti, ale nesmie si to nechať prerásť cez hlavu. Mnohí tomu podľahli aj na staré kolená a zrazu majú pocit, že sú celebrity a môžu do všetkého hovoriť. Veď pre to, že ste nakrútili jeden seriál, ešte nemôžete ovplyvňovať svetovú politickú scénu. Ale nejeden herec uletí a sláva mu stúpne do hlavy.
Aká je teda spoločenská úloha hercov?
Herec má veľkú moc odovzdávať myšlienky, radosť, niečo, čo napísal autor. Herci sú prostredníci, ale nie hýbatelia sveta. Možno iba v tých veľkých myšlienkach, ktoré divadlo občas v sebe nesie.
Môže herečka naplno prežiť svoj život aj bez škandálov?
Videli ste ma niekedy v bulvárnych plátkoch? Nedávam na to príčinu, ani im nevolám. Nepotrebujem to. Človek, obzvlášť v mojich rokoch, má žiť slušný život. Ak niečo môžem, tak dávať príklad svojím životom alebo prácou z javiska.
Vracia sa vám slušnosť?
Vždy som sa k ľuďom správala slušne. Možno som niekedy nechtiac ublížila, to človek urobí aj bez toho, aby to tušil. Verím v ľudský príbeh, v dobro človeka, hoci je to dnes možno už smiešne. Ale potvrdilo sa mi to aj nedávno na filmovom festivale v Karlových Varoch. V kine som stratila náramok, ktorý som dostala pred tridsiatimi rokmi. V tom zúfalstve mi napadlo, že cez festivalový denník sa spýtam ľudí, či ho náhodou niekto nenašiel. Na druhý deň mi ho priniesol jeden pán. Slušnosť sa mi vždy vrátila v dobrom. Preto keď som odchádzala z Vinohradov, nehádzala som na ne blato ani som ich nezavrhla. Veď je to moje milované divadlo, dvadsať rokov som tam bola šťastná, mám tam kamarátov, ale rozhodla som sa robiť niečo iné. V novom divadle som ešte šťastnejšia a skutočne nevidím dôvod, prečo tomu bývalému mám nasadzovať psiu hlavu.