Vitajte na obchvate
Viete si predstaviť 90-minútový dokumentárny film o bratislavskom diaľničnom obchvate? Možno ako náhradu za liek na nespavosť, však? Taliansky filmár Gianfranco Rosi to ale s podobným nápadom dotiahol pozoruhodne ďaleko. Jeho snímka Sacro GRA je kolážou obrázkov zo života v bezprostrednom okolí rímskeho obchvatu a stala sa vôbec prvým dokumentárnym filmom, ktorému sa podarilo získať hlavnú cenu slávneho benátskeho filmového festivalu. Ak neodoláte zvedavosti, môžete si na ňu v týchto dňoch zájsť do kina.
Esencia života na periférii
Grande Raccordo Anulare (GRA) je nepochybne zaujímavý urbanistický fenomén. Kdesi na pomedzí veľkomesta a vidieka vytvára tento bezmála 70-kilometrový pás asfaltu tragikomickú perifériu, ktorá si žije vlastným, svojským životom. Denne po nej prejde 160-tisíc automobilov, ročne jej údržba stojí 11 miliónov eur.
Gianfranco Rosi na nej s kamerou strávil celé dva roky. Vyhliadol si tu niekoľko kontrastných postavičiek, ktoré dnes tvoria hrdinov jeho úspešného filmu. Patrí k nim záchranár, ktorý denne pomáha zmierňovať následky tragických dopravných nehôd. Starnúce tuláčky prespávajúce v odstavenom automobile, ktoré dennodenne zápasia s miestnou políciou. Prostitútky, ktoré sa v noci stretávajú pri pofidérnych stánkoch s občerstvením. Lovec úhorov, žialiaci za vymierajúcimi tradíciami, aj obyvatelia ošumelej ubytovne, nad ktorou stále krúžia lietadlá. Obskúrny aristokrat, ktorý si privyrába prenájmom svojho sídla ako kulisy pre nízkorozpočtové filmy či fotokomiksy. Čudák na sofistikovanom vojnovom ťažení proti škodcom devastujúcim miestne palmy.
Namiesto ich životných príbehov sa však k divákovi dostáva už len určitá esencia, ktorá dokopy dáva hlbší zmysel len pri značnej dávke divákovej ochoty a predstavivosti.
V pohybe, a predsa na mieste
Hoci výstupy jednotlivých aktérov tohto dokumentu neraz pripomínajú herecké výkony, snímka Sacro GRA je veľmi autentická. Chvíľkami vtipná, poväčšine však pôsobí skôr ako melancholický záznam nezvyčajne koncentrovaného úpadku – hoci nie nevyhnutne smútku či nešťastia. Núti diváka pozerať sa smerom, pred ktorým by zrejme v reálnom živote skôr odvrátil zrak. A možno mu tak odhalí aj celkom nový spôsob nazerania na okolitý svet, ktorým zvyčajne prechádza s klapkami na očiach, čo najrýchlejšie z bodu A do bodu B. Ak by išlo o sociologický experiment, obstál by na výbornú.
Divák však zvyčajne od kinofilmu očakáva aj čosi viac – komplexný filmový zážitok, ktorý by ho nekompromisne vtiahol do diania. Rosi svojho diváka necháva skôr tápať. Ponúka mu atmosférickú ochutnávku, ktorá sa však začína aj končí rovnakým pocitom či ideou. Sacro GRA pripomína azda skôr obraz než film. Jeho postavy sú v ustavičnom pohybe, no v skutočnosti stoja na mieste. Tak ako tisíce automobilov na obchvate v podvečernej špičke. Na celovečerný dokument je to aj napriek všetkému stále pomerne málo.
Hodnotenie Pravdy: 3/5
Sacro GRA / Taliansko 2013 / scenár a réžia: Gianfranco Rosi / dátum slovenskej kinopremiéry: 5. máj