Daniel Brunovský: Neobjavujem talenty
Drevené laty, drôty, na stole staré noviny, kôpka nepotrebných vyhodených vecí, na polici drobné plastiky. Uprostred "tvorivého neporiadku" svojho ateliéru stojí sochár Juraj Meliš.
V hojdacom kresle medzi obrazmi a sochami relaxuje Vladimír Kompánek v ateliéri, pripomínajúcom skladisko. Uprostred bývalého kina sa opiera o kovovú konštrukciu Svetozár Ilavský, z jeho ateliéru odchádza väčšina malieb a plastík, sotva ich dokončí – ako napovedá jediný obraz opretý o stenu. Do ateliérov slovenských výtvarníkov nazerá Daniel Brunovský. Maliar, ktorý na čas zamenil štetce či hlinu za fotoaparát. Už jeden a pol roka fotografuje svojich kolegov v intimite ich ateliérov.
„Začal som ich fotografovať z prirodzenej spomienkovej záľuby. Na spoločnom stretnutí som urobil zopár záberov a mal som predstavu, že by z fotografií mohol vzniknúť konvolút obrázkov alebo výstava. Cieľom projektu je priblížiť zabudnutých výtvarníkov, ktorí sú naši – nechcem použiť slovo velikáni – ale sú to veľké mená, ktorých tváre dnes prakticky nikto nepozná,“ hovorí Daniel Brunovský Keď niekomu poviete napríklad meno Anton Cepka, nikto ho nepozná, čo je tragédia, pretože je to jeden z našich najlepších vývozných artiklov. Druhá poloha projektu je mapovanie scény z môjho pohľadu najvýsostnejších výtvarníkov, ktorí majú ešte stále čo povedať. Neobjavujem talenty, skôr fotografujem výtvarníkov, ktorých ľudia poznajú cez ich tvorbu, ale nepoznajú ich vizuálne," vysvetľuje Brunovský cieľ projektu. Časť z neho vystavuje v bratislavskej Galérii Pálffyho palác na Zámockej ulici 47.
Musel syn legendárneho Albína Brunovského, sám maliar, niekde dlho klopať na dvere ateliéru? „Napríklad u sochára Imricha Vaneka ma najprv rezolútne odmietli, pretože mali zlú skúsenosť. Telefonicky ma odmietal aj Vladimír Kompánek. U neho sme museli urobiť doslova partizánsku akciu. Prišiel som so sťahovákmi, ktorí niečo odnášali, a infiltroval som sa do otvorených dverí. Samozrejme, potom to bol veľmi príjemný deň a Kompánek fotografie nezrušil,“ hovorí Brunovský.
Na výstave ponúka pohľad do 68 ateliérov. V jednom urobil najmenej päťdesiat až osemdesiat fotografií, najviac určite čosi cez päťsto. „V ateliéri Milana a Kláry Bočkayovcov sme boli päť hodín. Niektoré fotografie sú doslova úlovky, napríklad Rudolf Fila. Alebo Ján Berger, ktorý sa zvyčajne pred fotoaparátom neusmieva,“ spomína maliar a autor projektu Slovenské ateliéry. Výstava v bratislavskej Galérii Pálffyho palác potrvá do 16. novembra. O rok by mali Slovenské ateliéry Daniela Brunovského vyjsť knižne.