Patrick Modiano: Zlatíčko
Modiano je majstrom návratných motívov.
Tak je to aj v prípade románu Zlatíčko, v ktorom výnimočne opúšťa svoju skalnú pozíciu rozprávača a prenecháva ju mladej žene, ktorú v detstve volali La Petite Bijou – Zlatíčko. Hrdinka po rokoch zahliadne v preplnenom metre siluetu ženy v žltom kabáte, ktorá by mohla byť jej matkou, i keď tá mala podľa všetkého dávno zomrieť kdesi v Maroku…
„Keď som mala sedem rokov, volali ma Zlatíčko.“ Usmial sa. Určite mu to pripadalo ako pôvabné milé meno pre dievčatko. Jemu určite tiež jeho mama dala nejakú prezývku, ktorú mu večer šepkala do ucha pred bozkom na dobru noc. Pusík. Pinky. Pipuš. „Nie je to tak, ako si myslíte,“ vravím. „Bolo to moje umelecké meno.“ Nadvihol obočie. Nerozumel. V tom čase si aj moja matka dala umelecké meno: Sonia O'Dauyé. Po nejakom čase prestala používať falošný šľachtický titul, ale na malej pozlátenej menovke na dverách bytu naďalej zostalo: GRÓFKA SONIA O'DAUYÉ. „Vaše umelecké meno?“
Patrick Modiano (1945), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 2014, s porozumením hovorí o stratených tohto sveta. Vo francúzskom origináli La Petite Bijou (Gallimard 2001). Preložila Beáta Panáková.
Kalligram