Omša za nás
Slávnostná premiéra očakávaného pôvodného diela – Missa pro nobis skladateľa Roman Bergera sa stala úvodnou udalosťou novej sezóny Slovenskej filharmónie. Mimoriadny koncert odznel minulý piatok v historickej budove SND.
Žijeme v dobe „inflácie“ slov – slovo rýchlo stráca nielen svoj pôvodný význam, ale aj údernosť a hodnotu. Keď však prehovorí človek, ktorý to s hudbou a slovom myslel vážne celý svoj život, ktorý mlčal, keď boli slová prislabé, a prehovoril, keď sa nedalo mlčať, ktorý vo svojom zrelom veku osemdesiatich rokov naplno vníma okolitý svet a má v rukách všetky nástroje svojho umenia, vtedy som pripravený počúvať.
Berger skomponoval omšu „za nás“, teda za všetkých, ktorí počúvajú a uvažujú, aj za tých, čo pre okolitý hluk už nič nepočujú alebo prestali uvažovať. Úvodnú uhrančivú pasáž s tichou ozvenou stredovekého chorálu Dies irae náhle preruší recitátor patetickým zvolaním: „Stop! Prestaňte!… Najprv minúta ticha!“
Roman Berger sa aj v živote viackrát prezentoval ostentatívnymi gestami, či už to bolo odmietnutie udelenej ceny alebo zákaz uvedenia svojej skladby. Aby som pochopil tieto „výkriky“, musel som sa hlbšie zoznámiť s jeho životnými osudmi, a najmä s jeho filozofiou umenia a života. Človek, ktorého detstvom otriasol nacizmus, ku ktorému sa v mladosti drsne obrátila spoločnosť, servilná voči stalinizmu a ktorého v najproduktívnejšom veku odvrhli aj normalizátori, zákonite vidí súčasnosť inak…
Rokom 1989 mali padnúť všetky ideologické bariéry, no ukázalo sa, že Roman Berger, spolu so všetkými umelcami, vedcami a mysliteľmi odmietajúcimi liberalizmus a relativizáciu hodnôt, sa ocitol v novom exile. Z tejto izolácie nám skladateľ posiela odkazy (skladby aj početné eseje) o tom, že proklamovaná pluralita poetík v súčasnom umení je v skutočnosti prejavom zlyhania, pretože tu dochádza k legitimizácii braku a že doterajšie formy demokracie vedú človeka do záhuby, pretože umožňujú ventilovať záporné črty ľudskej povahy – stádovitosť, bezuzdnosť, poddajnosť pudom, drancovanie prírody i kultúry.
Bergerov hudobný jazyk sa formoval v dobe rozkvetu tzv. Novej hudby, jeho generačnými druhmi boli avantgardisti z druhej polovice 20. storočia. Avantgarda chcela z hudby vykázať posledné zvyšky tradície a masovú kultúru kritizovala za to, že umenie nahrádza fetišom. Teoretik Adorno tvrdil, že umelec musí „reflektovať bez ústupkov všetko, na čo spoločnosť radšej zabúda.“ Musí byť modernistom, ktorý sa vedome stavia na odpor „kultúrnemu priemyslu“ s cieľom prekonať kliatbu nadvlády hudobného fetiša.
Dnes, polstoročie po Adornovi, sa skôr prikláňam ku skeptickému názoru Rogera Scrutona: „Skladateľ modernista svoj problém nevyrieši tým, že odmietne publikum; nevyrieši ho ani odvolávaním sa na existujúce obecenstvo očakávajúce ,banálne' a ,sentimentálne' gestá, ktoré im skutočný umelec už nedokáže poskytnúť. Na tvorbu modernistickej hudby si musí skladateľ vytvoriť aj modernistické publikum a skutočnou otázkou je, či je to možné – či sa vlastne obecenstvá vôbec skutočne tvoria a či by sa dali vytvoriť v našich kultúrnych podmienkach.“
Roman Berger nie je dogmatik, uvedomuje si aj limity avantgardy, ktorá ho formovala. V najlepších momentoch Missy pro nobis som mal pocit, že ku mne prehovára človek dneška, človek zúročujúci všetky životné skúsenosti, tie otrasné i pozitívne, človek, ktorý nestratil vieru, nádej i lásku.