Herta Müllerová: Srniečko
Rozprávala som Tereze, čo je to výsluch. Bez dôvodu, akoby som to hovorila sama sebe, som začala hovoriť. Tereza si držala dvomi prstami zlatú retiazku. Nehýbala sa, aby nezotrela temnú presnosť.
1 kabát, 1 blúzka, 1 nohavice, 1 pančuchy, 1 nohavičky, 1 pár topánok, 1 náušnice, 1 náramok. Bola som úplne nahá, povedala som.
1 adresár, 1 vylisovaný lipový kvet, 1 vylisovaný kvet ďateliny, 1 prepisovacie pero, 1 vreckovka, 1 tužka na obočie, 1 rúž, 1 púder, 1 hrebeň, 4 kľúče, 2 poštové známky, 5 lístkov na električku.
1 kabelka.
Všetko zapísané do tabuliek na liste papiera. Mňa si kapitán Pjele nezapísal. Zavrie ma. Na žiadnom zozname nebude, že keď som sem prišla, mala som 1 mozog, 2 oči, 2 uši, 1 nos, 2 pery, 1 krk. Viem od Edgara, Kurta a Georga, povedala som, že dole v pivnici sú väzenské cely. Chcela som si v hlave proti jeho zoznamu zostaviť zoznam svojho tela. Prišla som len ku krku. Kapitán Pjele si všimne, že mi chýbajú vlasy. Bude sa pýtať, kde sú vlasy.
Zľakla som sa, pretože teraz sa ma musela Tereza opýtať, čo som myslela tými vlasmi. Ale nemohla som nič vynechať.
Stála som v rohu úplne nahá, povedala som. Musela som spievať pieseň. Spievala som, ako tečie voda, nič sa ma nedotýkalo, zrazu som mala kožu hrubú na šírku prsta.
Tereza sa spýtala: Akú pieseň? Rozprávala som jej o knihách z letného domu, o Edgarovi, Kurtovi a Georgovi. A že sme sa poznali od Lolinej smrti. Preto sme museli kapitánovi Pjelemu povedať, že báseň je vlastne ľudová pieseň.
Obliecť, povedal kapitán Pjele.
Pripadalo mi, že si obliekam to, čo si napísal, akoby list papiera, keď si všetko oblečiem, zostal nahý. Vzala som zo stola hodinky, potom náušnice. Remienok na hodinkách som zapla hneď, dierky v ušiach nahmatala bez zrkadla. Kapitán Pjele sa prechádzal pred oknom sem a tam. Chcela som byť ešte chvíľu nahá. Myslím, že sa na mňa nedíval. Díval sa na ulicu. Na nebi medzi stromami si mohol lepšie predstaviť, ako budem vyzerať, keď budem mŕtva.
Podľa českého prekladu Radovana Charváta pripravil Vlado Pisár