Facundo Cabral alebo prečo vraždia básnikov
Woody Guthrie nazýval svoju gitaru "zbraňou, ktorá zabíja fašistov". Na hlavne samopalov v rukách duší s olovenými lebkami netreba písať, koho zabíjajú a ani čí hlas potrebujú umlčať. Deviateho júla umlčali v hlavnom meste Guatemaly gitaru ďalšieho z veľkých básnikov latinskoamerického subkontinentu, Argentínčana Facunda Cabrala.
Zasiahlo ho 16 guliek, keď skupina nájomných vrahov prepadla na Ulici oslobodenia (Liberación) auto, v ktorom sa viezol na letisko Úsvitu (La Aurora) v deň, keď si jeho rodná krajina pripomínala získanie nezávislosti. Nasledujúci deň mal mať koncert v Nikarague. Symbolické okolnosti, čo dotvárajú spevákovu legendu, však hyperbolizujú realitu sveta, z ktorého pochádzal. A ktorý iný zavraždený básnik, salvádorský revolucionár Roque Dalton, nazval „anachronickým mikrokozmom“.
Pravda, nie je jasné, či vrahov najali obchodníci s narkotikami a ani to, či bol cieľom ich útoku – zdá sa skôr, že išlo o náhodu pri streľbe na podnikateľa, v ktorého aute sa viezol. Ignoranti a cynici by dodali, že v Guatemale sa vraždí na dennom poriadku, prečo by teda kohosi (na takom Slovensku) mala zaujímať smrť „nejakého“ trubadúra.
„Horší“ ako komunista
Cabralova smrť sa stala najvernejšou metaforou jeho života. Narodil sa v argentínskom meste La Plata a v ranej mladosti na vlastnej koži zažil všetko, čo jeho slávneho revolučného krajana pálilo „len“ zo sedadla motorky – biedu, hlad, bezmocnosť svojej opustenej matky a väzenie, ktoré sa mu napokon v 14 rokoch stalo školou, kde sa naučil písať.
Tvrdil, že sa nezaoberá politikou, pretože tá len rozdeľuje. Že je čosi „horšie ako komunista“, že je anarchista, pretože žiadny politik nemôže zmeniť „ich“ realitu. Realitu tej Ameriky, do ktorej severný sused „mužov anglosaských očí a barbarskej duše“ – prinajmenšom od čias Monroeovej doktríny – preniesol a rozšíril genocídu vlastného domorodého obyvateľstva.
Voči hegemónii krajiny, ktorá si privlastnila ešte aj názov celého kontinentu, sa táto Amerika vymedzila prívlastkom, čo prízvukuje význam svojich vlastných ponižovaných ľudí: „Naša“ Amerika. Facundo Cabral bol básnikom tejto Ameriky, a hoci politikou opovrhoval, predsa ju svojou gitarou a svojím hlasom robil. A preto zomrel.
Ľudia nie sú cudzinci
V dvadsiatom storočí sa spievaná poézia stala v Latinskej Amerike hlavným umeleckým vyjadrením sociálneho zápasu. Kubánska Nueva Trova a Silvio Rodríguez, čílska Nueva Canción (nová pieseň) a Violeta Para, jej krajan Víctor Jara či kolumbijský revolučný pesničkár Julián Conrado a, samozrejme, Facundo Cabral – tí všetci bojovali proti fašistickým podmienkam svojich krajín gitarou. Zhudobňovali poéziu básnikov, ktorí boli často rovnako ako mnoho z nich mučení, vraždení alebo sa medzi prvými zaradili do dlhého radu „desaparecidos“, zmiznutých. Pritom nebezpečenstvo spievaných básní viac ako v priamych politických útokoch spočíva v umeleckej lyrike, ktorá vyzdvihuje ľudskú spolupatričnosť v jej univerzalizme.
Facundo Cabral spieva, že ľudia by sa nemali nazývať cudzincami len preto, že sa narodili v iných krajinách či podmienkach, lebo slovo „cudzinec“ vymysleli tí, ktorí rozdeľujú a vraždia a kupčia s ľudskými snami preto, aby tým legalizovali svoje zločiny. V tom tkvie odpoveď na otázku, prečo sa (aj) v Guatemale vraždí, ako aj na tú, prečo by nás mal zaujímať osud každého, kto má odvahu proti takejto normalizácii bezživotia pozdvihnúť svoj hlas a svoju gitaru.