V dome sú ženy
Ľudmila Petruševská sa venuje najmä poviedkovej tvorbe. Hoci je ročník 1938, debutovala dosť neskoro, v roku 1988.
Vyštudovala žurnalistiku, písala poviedky, vydavatelia jej ich spočiatku nechceli uverejňovať, zdali sa im príliš skeptické. Začiatkom 90. rokov sa Petruševská stala vyhľadávanou ruskou prozaičkou a autorkou divadelných hier.
Vždy ma poteší, keď sa mi do rúk dostane knižka nejakého súčasného ruského autora. O politike vieme z novín všeličo, o literatúre takmer nič. Škoda, lebo ten ruský dom je veľký a naozaj v ňom niekto býva.
V Petruševskej poviedkach sa to len tak hemží ľuďmi, najmä ženami, ich malými príbehmi. Každá poviedka je ako obývaný dom či byt, postavy zanechávajú za sebou možno až príliš očividné stopy, posmrdkáva to tam ozajstným životom, čo sa nemazná. Zavše sa dokonca zdá, akoby sama autorka nemala svoje hrdinky rada a podkladá im nohu, kde sa dá. Jej poviedky pripomínajú Chaplinove grotesky. Vtipné, ženy v nich padajú, opúšťajú ich muži, majú smrteľné choroby, pijú, ich životy sú škaredé, všedné, niekedy sú sirotami z detských domovov, nedarí sa im takmer v ničom, no všetko robia nonšalantne a Petruševská to opisuje ľahko, s úsmevom, aj sa zasmejeme, veď z cudzích hrncov naša polievka nekypí, potom nám však zostane smutno, happy endy sa nekonajú, naopak, často chýba už len gilotína.
Všetky svoje hrdinky, hlavné, aj tie vo vedľajších úlohách pani spisovateľka čepcuje a oskalpuje, nezostane dlžná nič ani mužom, hoci v poviedkach majú ako vo včelíne skôr úlohu trúdov (Sirota, Noví Robinsoni, Bezodná hĺbka, Múzeum človeka). A ako trúdy sa aj správajú. Neschopní, neverní, utekajúci pred zodpovednosťou. Jej ženy sú silné, držia spolu ako svorka. Svorka, taká, ktorú predávajú v železiarstve, ale trebárs aj svorka vlkov. Silná, tvrdá, surová. Spolu, ale aj každá zvlášť. Chorá sa postará o syna (Svoj kruh), Viera Petrovna, ktorá zomiera v hnusnej nemocnici na chodbe (Kto bude zodpovedný), tehotná Alluška (Hymnus na rodinu), opitá, osamelá matka starajúca sa vo svojom jednoizbovom byte o svoju dcérku (Krajina), Lena vezúca sa na návštevu za svojím synčekom na vidiek (Nikdy), Viera, ktorá po dovolenke ochorie na rakovinu (Úpal), žena, ktorá o svojom poltergeiste nikomu nevraví, iba koná (V dome niekto je)…
Vždy sme v súvislosti s ruskou prózou hovorili o širokej ruskej duši. Ľudmila Petruševská svoje genius loci nezaprie, aj keď nihilizmus či akási tragikomickosť by mohli byť pokojne vlastné aj inej, hoci poľskej, francúzskej alebo aj americkej náture. Napriek tomu si myslím, že jej hrdinky sa mohli narodiť len v Rusku. Dojala ma ich biednosť, opustenosť, rozveselil šmrnc, s akým s nimi Petruševská zatočila, a zarazilo ma, že tie ruské duše, aj autorkina, aj tie napísané, naozaj majú v sebe akúsi priestrannosť, šírku, v ktorej sa dokáže rozvinúť paleta toľkých – niekedy možno až zanedbateľných odtieňov. Jej ženy sú pritom statočné ako vojačky. A hoci doba, v ktorej sa dej poviedok odohráva, sa volá dnešok, ony s tými svojimi zbabranými životmi bojujú ako na fronte. Všetky tiahnu v prvej línii, ich „mama“, pani spisovateľka ich tam postavila, možno preto, aby sa vedelo, že sú.
Všetky poviedky sú napísané veľmi dobre. Presne a ostro. Ženy sú chrabré, naozajstné Rusky, vydržia blokádu nevšímavosti a ignorancie tohto sveta so zaťatosťou sebe vlastnou. Som na ne pyšná. Čosi máme my všetky ženy spoločné. Hlavné je vedieť, že v dome niekto je, nie sme v tom samy.
Ľudmila Petruševská: V dome niekto je, preklad Ivana Kupková a Valerij Kupka, Artforum 2011