Na Špeciálnom súde
Byť obeťou svetového (alebo aspoň lokálneho) sprisahania alebo podľahnúť diablovi je akési príjemnejšie, ako si priznať, že s nami zatočila vlastná chamtivosť a hlúposť. Zvaľovať vlastné zlyhanie na iného, nevyhnutne mocnejšieho a všetkého schopnejšieho, nás zbavuje viny a zodpovednosti za seba a vlastné konanie. Preto nie náhodou sme schopní radšej veriť v celosvetové finančné, židovské, komunistické, ufónske, mafiánsko-stranícke, ekonomicko-kapitalistické sprisahania. Nie náhodou sa pri hľadaní súvislostí a príčin našej biedy odmietame pozrieť skutočnému zlu do tváre rovnako, ako sa odmietame pozorne zahľadieť do zrkadla.
Diabol je zaujímavý len vo fantázii a na obrázkoch. Stretnúť očarujúceho zločinca možno len v literatúre a vo filme. Tvár skutočného zla, ktorá by podľa toho, čo spôsobilo, mala byť akási šialená, výrazná, pôsobivá, strašidelná, je vždy prekvapujúco obyčajná, často tupá a hlúpa, nezaujímavá, banálna. Darebácki zbohatlíci, práve preto, že sú len darebácki zbohatlíci, ani len svoj lup nevedia zmysluplne užívať, lebo ich túžby sú podobné im samým. Kultivovaný zlodej Arsén Lupin naozaj môže existovať len vo fantázii spisovateľa. Aj obete veľkých a rozsiahlych podvodov logicky pôsobia akosi tupo a nahlúplo a ich chamtivosť sa krčí za rozsiahlosťou krádeže.
Navyše akoby ľudia, ktorí prišli o peniaze, vložené do takzvaných nebankových subjektov, nemali školopovinné deti. Aj decko, priemerne zbehlé v matematike, by dokázalo vyrátať, kedy systém „dal, vzal, má dať“ nevyhnutne krachne a kedy sa jeho tvorcovia musia vypariť, aby z lupu mali zamýšľaný prospech. Iste, kto chce kam, pomôžme mu tam. Kto chce vložiť svoje peniaze do rizikového podnikania, má slobodnú voľbu a musí počítať nielen s výnosom, ale aj so stratou. Veď so stratou treba kalkulovať aj pri nerizikovom podnikaní. Kto ešte stihol na začiatku zarobiť, nech ráta, že štát si vypýta dane (teda konečne by mal), a kto stratil, nech si za svoj risk nepýta odo mňa, teda z mojich daní, odškodnenie. Kto spáchal zlo a porušil zákon, nech je potrestaný.
Znie to hnusne a hrozivo banálne. Napriek tomu má spis v kauze Majský a spol. tisíce strán, lebo veď majetku a prevodov je neúrekom, teda ak ešte platí zákon zachovania hmoty. Napriek tomu alebo práve preto sa proces ešte potiahne v očakávaní obžalovaných a ich advokátov, že Špeciálny súd bude zrušený a všetko sa začne nanovo a nadlho. Napriek tomu nahlúpli a oklamaní chamtivci žiadajú viac ako potrestanie zlodeja – peniaze zo štátnej kasy. Ako keď predavači párkov pri omši pápeža na Vajnorskom letisku nepredali párky (kresťania sa nenapchávali, ale sýtili dušu modlitbami), manifestačne pred Úradom vlády pýtali náhradu za utrpenú stratu.
Fascinujúce je dívať sa do banálnej tváre zla. Do tvárí mužov, ktorí chamtivo oberali dobrovoľne oberaných v takom rozsahu, že štátny rozpočet by z toho okrivel. Tí muži sú nezaujímaví, vyjadrujú sa nezaujímavo, niet za nimi významného skutku, ich vzájomná komunikácia je nekultivovaná. Nuž… mnohí muži vedia zarobiť či nahonobiť peniaze, ale tie z nich mužov neurobia. A chamtivosť je navyše ako jed – úžitok z nej nie je nikdy.