Herec
Prišiel na stretnutie presne načas. Zastavil džíp na opustenej lesnej ceste, vypol svetlá, no motor nechal bežať. Rozhliadol sa, ale nikoho nevidel. Asi po minúte zbadal svetlá. Auto zastalo, vystúpila z neho zavalitá postava a zamierila k nemu. Asi na päť centimetrov otvoril okno. Dbal na to, aby mu nikdy nik nevidel do tváre. Nočná tma v kombinácii s tmavými fóliami na sklách jeho auta na to boli ako stvorené.
„Tu sú fotky, adresa a prachy,“ povedala postava a cez pootvorené okno vopchala hrubšiu obálku. Vzal ju, otvoril a prerátal bankovky.
„Dohodli sme sa na inej sume,“ povedal.
„Šéf povedal, že zvyšok až po robote,“ zaznela odpoveď.
Chvíľu uvažoval. Medzi jeho pravidlá okrem anonymity patrilo aj to, že vždy bral vopred celú sumu. Chvíľu uvažoval a rozhodoval sa, či obálku nevrátiť. Potom si však povedal, že veľký šéf zrejme nemá najmenší dôvod oklamať.
„V poriadku,“ odvetil cez zuby. „Ale zvyšok chcem hneď potom.“ Slovo HNEĎ vyslovil s maximálnym dôrazom.
Streda patrila na kriminálke tradične k najrušnejším dňom. Spravidla sa v tento deň akousi záhadnou zhodou vždy nakopilo všetko možné a ľudia po sebe nervózne vrčali, prikvačení pracovným stresom. Výnimkou nebola ani táto streda. Len čo vošiel do kancelárie, zazvonil telefón. Zdvihol slúchadlo a chvíľu počúval.
„V poriadku, idem tam,“ povedal napokon a zavesil.
Akciu vopred pripravoval s veľkou starostlivosťou. Chlapíka, ktorého potreboval veľký šéf zlikvidovať, zhruba týždeň poctivo sledoval. Chlap vždy pred siedmou vyšiel z vchodu, sadol do oktávie, ktorú mal zaparkovanú obďaleč, a niekoľko minút čakal. Potom sa objavila žena, staršia a dobre udržiavaná, prisadla si k nemu a auto odfrčalo preč. V deň, na ktorý určil veľký šéf dátum popravy konkurenta, vstal o čosi skôr. Nasadol do golfu, ktorý si na tento účel deň predtým zadovážil. Teda ukradol. Niečo pred siedmou bol už na mieste. Husto snežilo, takže sa tešil, že je ešte neviditeľnejší. Z vchodu vyšla postava a zamierila k oktávii. Pomaly sa pohol. Keď bol golf asi desať metrov povedľa oktávie, zastal, rýchlo vybral samopal a vypálil do chlapíka sediaceho v aute celú dávku.
Viktor s Martinom stáli nad rozstrieľaným autom a rozstrieľanou mŕtvolou v ňom a tušili, že z tohto prípadu bude mediálna kauza. Obeťou nebol nik iný ako pomerne známy herec.
„Kto ho potreboval dať dole?“ spýtal sa Martin, nečakajúc, že dostane odpoveď.
,,Dôležité nie je kto, ale ako," odvetil Viktor. „Toto je čistá mafiánska poprava. A pokiaľ viem, ten nešťastník s mafiou nikdy nič nemal…“
Miesto stretnutia bolo opäť v lese. Počkal, kým veľký šéf dorazil, a pootvoril dvere na strane spolujazdca, čím naznačil, aby si sadol dnu. Pred ním nepotreboval skrývať tvár.
„Ahoj Peťo,“ veselo zahlaholil vysoký robustný muž, hneď ako sa zvalil na sedadlo. „Dobrá robota,“ dodal.
„Prachy.“
„Jasné,“ odvetil veľký šéf a vybral z bočného vrecka bankovky stočené do valčeka. „Niekoho ti chcem ukázať,“ dodal tajomne. Vystrčil sa z dverí a zamával na svalnáča stojaceho pri druhom aute.
Pozrel sa a zmeravel. Z auta vystúpil, celý vysmiaty, nižší chlap, šťúplej postavy. Presne ten, ktorého včera zlikvidoval. Prekvapene pozrel na veľkého šéfa.
„Ten, čo si ho dal dole, mu, chudákovi, chodil kefovať ženu. A to sa nepatrí. Vieš, to bol ten, čo hrá v tom seriáli toho doktora. Pozeráš telku, nie? Tak sme mu darovali oktávku, hercovi. Škoda len, že mu ju nejaký blázon v noci rozstrieľal…“