Kde sa vzal Valentín?
Kde sa vzal v našom živote 14. február, sviatok zaľúbencov? Prevzali sme ho od Angličanov alebo k nám priputoval až odkiaľsi z dávnych civilizácií? Nie som folklorista, ale predsa len môžem ponúknuť pár informácií, na ktoré som natrafil ako prekladateľ poézie.
Kto má doma posledné knižné vydanie môjho prekladu Shakespearovej hry Sen svätojánskej noci (Ikar, 2005), ten si môže na strane 84 prečítať, čo hovorí vojvoda Tezeus, keď nájde v dávno nie už zimnom aténskom lese dva prebúdzajúce sa zaľúbené páriky:
Priatelia, dobré ráno, Valentína
bolo už dávno – dnes sa pária vtáci?
Podľa ľudovej povery si totiž na svätého Valentína nevyznávali lásku iba ľudia, ale v tento deň (alebo noc) sa párili aj anglické vtáky. No pozor! Shakespeare bol veľký ctiteľ anglického folklóru, ale ktovie, či tušil, že kdesi žijú nejakí Lužickí Srbi, ktorých deti oslavujú vtáčiu svadbu ešte skôr – už v januári. Mal som príležitosť prekladať aj báseň Vtáčie čary, ktorú napísala lužickosrbská poetka Dorothea Šolćina. Z tej som to zistil.
Vždy v januári, v zimnom čase,
sa vtáčia svadba koná zase,
a štebot, džavot, krákanie sa
vždy ozýva až po nebesá.
Z básne som sa dozvedel aj to, že tak, ako naše deti dávajú do okna topánky v predvečer Mikuláša, lužickosrbské deti dávajú do okna alebo predo dvere prázdny tanier v predvečer 25. januára. V ten deň si potom na tanieroch nájdu sladkosti – to sa im vtáčiky revanšujú za to, že im cez zimu nedali zahynúť hladom a sypali im do kŕmidielok zrno.
Starobylé sú nielen tamojšie zvyky – aj lužická srbčina je starobylá klenotnica. Zachoval sa v nej napríklad starosloviensky duál (skloňovanie podvojných podstatných mien, z ktorého sa v slovenčine nájde už len zopár čriepkov – očima, ušima). Alebo aj taká pozoruhodnosť, akou je osobitná koncovka pre slobodnú ženu (-ec/-ic) a osobitná pre vydatú (-owa/-ina). Kým by tam povedzme nejaká naša Anča Halušková bola slobodná, písala by sa Anča Haluškec. Lužický Srb sa teda už vo chvíli, keď mu žena prezradí svoje meno, dozvedá aj to, či je voľná alebo zadaná.
Ale vráťme sa k páreniu vtákov – škoda, že sa k nemu nevyjadril Ján Kollár, ktorý veril, že všetko na svete má slovanský pôvod. Keby sa bol vyjadril, určite by zvolal: „Hľa, aj toho Valentína, ktorého dnes preberáme od Angličanov, Angličania prevzali kedysi od nás!“