Lúpež
"Fuj, to je hnus. Vypálili to z pilín? Whisky je iná sorta. Pil si?" Dano sklonil hlavu a zavrtel ňou. Rýchlo si zapálil cigaretu. Aj Karol sa ponúkol. "Pôjdem do Írska. Tam je lacná. A dá sa tam dobre zarobiť." "Nebuď, debil, všade je na prd. Je hospodárska kríza." "Mne je to fuk. Potrebujem prachy." "Veď práve. Ozaj, a tá tvoja pružina, ako sa má?" Dano si vzdychol a zapálil ďalšiu cigaretu. Hneď ho to zamrzelo. Do rána mu nevydržia. "Dal som jej kopačky." "Ty?"
Teraz sa už Dano aj začervenal. Našla si kreténa. Mení autá, tak bude aj milenky. Zaplače, dievča.
„Dano, rozmýšľal si nad mojím nápadom?“
„Nepozdáva sa mi to.“
„Máš strach. Pri tých prachoch, čo si tu zarobíš, o poriadnu ženskú sa neobtrieš.“
„O to nejde. Bodlo by žiť v balíku. Lenže takto…“
Karol sa naklonil ku kamarátovi:
„Začneš iný život. O takom sa ti ani nesnívalo. A je to tutovka, to mi ver. Tie prachy čakajú na nás. Viem o nich od jej vnuka. Má na starú pifku. Ani vlastným nedá.“
„A nám azda hej?“
„Bude musieť.“
„Koľko ich tak môže mať?“
Karol sa zasnene zadíval do miestnosti:
„Starý človek nemá veľkú spotrebu. Myslím oblečenie, žrádlo a tak. Po mužovi brala dôchodok v doláčoch. A predala aj nejaké nehnuteľnosti.“
„Prachy strčila do banky, to dá rozum.“
Karol zavrtel hlavou.
„Somarina. Je stará, lakomá a bez rozumu. Nikomu neverí. Všetko je v jej dome. Prašule túžia, aby ich niekto prevetral. Ideš?“
„Ja ti neviem.“
„Dano, keď ich baba nemíňa, tak ich vlastne ani nepotrebuje.“
„Hm, to má logiku.“
Dom stál na konci ulice. Vnútri sa nesvietilo. Karol preskočil plot ako prvý. Dano ho aj teraz obdivoval, aj keď sa mu od strachu triasli nielen kolená, ale aj zuby rozhýbali.
Rukami nahmatali dvere. Dano svietil baterkou a Karol ostrým nožom vypáčil zámku. Dnu bola tma, ticho a smrad z nevyvetraných izieb. Kráčali po špičkách, Danovi sa zdalo, že mu srdce z tela zdrhne cez uší.
V izbe sa zapálilo svetlo.
„Je tu niekto?“
Karol skočil dnu. Ozvali sa tupé údery. Potom bolo ticho.
„Poď, už dá pokoj.“
Mal čo robiť, aby prekročil prah. Nechcel sa pozerať na posteľ, iba kútikom oka videl bezvládne telo. Krv bola všade, po perinách, po stenách, na Karolových šatách. Začali hľadať. Prešli aj do druhej izby. Karol vytiahol zo skrine kartónové škatule. Otvoril. Do tváre sa im škerili bankovky. Dano od radosti zavzlykal, kľakol si a začal sa s peniazmi maznať. Karol sa spamätal a kamaráta odtiahol.
„Pozri, musia tu byť milióny.“
„Somár, stará nás dobehla. Krava, nevymenila koruny na eurá.“
Dano stuhol.
„Hlavu hore, nič sa nedeje. Pekne ich prepočítame a odnesieme do banky. Za poplatok ich vymenia.“
Do banky išli o týždeň a bankovky niesli v kufríkoch. Kým vypisovali predpísané tlačivo, ani si nevšimli, ako k nim zozadu pristúpili dvaja chlapi.
„To nám nemôžete našiť,“ rozčuľoval sa Karol. „To teda nie. Peniaze sú naše. Hej, z čiernych kšeftov, ale naše.“
Zdeno Pokorný sa usmieval.
„Chlapci, podcenili ste starú ženu. Mala deväťdesiat, ale rozum jej fungoval. Preto sme si vás vystriehli v banke. Ozaj, koľko máte korún?“
„Dva milióny dvestoosemdesiat tisíc päťsto.“
Marek Ovčiarik pred nich posunul zápisník. Otvoril ho na poslednej strane a pozrel na Karola.
„Z toho sa nevyzujete. Mali ste priniesť na dvakrát alebo niečo z nich zničiť.“
„Skapaté koruny,“ zavrčal Karol. „Mali sme aj čítať, nielen počítať.“