Na čo myslím: V tichom byte
Nebol to obyčajný introvert. Bol uzavretý nielen do seba, ale aj do štyroch stien, aj keď priestory, ktoré obýval, mali stien určite viac.
Nemával návštevy, a keby ho niekto chcel navštíviť, určite by mu neotvoril. Zvonček do bytu zlikvidoval, aby ho nikto neotravoval, ale neotvoril by ani na klopanie. Telefón mal vypnutý a mobil nielenže neuznával, ale ani ho nevlastnil.
Zástrčky v byte mal a aby sa nedostal do rozporu so zákonom, rozhlas platil, aj keď ho nemal. Starý tranzistor mal, ale nepoužíval by ho, aj keby chcel, lebo doň nemal batérie. Ale aj tak ho počúvať nechcel. Televízor vôbec nezapínal a aby ho nerušili ani nijaké zvuky zvonku, nosil na ušiach tlmiče zvuku, ako to videl u toho retardovaného Labudovho závozníka vo filme Vesničko má středisková, kým ešte pozeral televíziu.
Jednoducho, nechcel mať s nikým nič, do ničoho sa nestaral, ani ho nič nezaujímalo.
Vôbec ho nezaujímali dôchodkové piliere, parlamentné ani iné voľby, hrubý domáci produkt ani ropná kríza, výročia, jubileá, rôzne korupcie a kauzy, poslanci pravice či ľavice, stav zločinnosti, miera nezamestnanosti, politické turbulencie, podpory v nezamestnanosti, verejnoprospešné práce, súdne prieťahy, vládne autá, prikázaný smer jazdy, ekologická rovnováha, globálne otepľovanie, mafiánske gangy, Európska únia, krízové opatrenia ani ekonomické balíčky.
Nielenže bol presvedčený, že nikoho nepotrebuje a na všetko stačí sám, ešte aj prestal hovoriť sám so sebou. Nepozeral sa už ani do zrkadla, ani do vzdialenej minulosti, ani do svetlej budúcnosti.
Jedného dňa ho však okolnosti prinútili opustiť uzavretý priestor. Otvoril dvere a vyšiel na mizinu.