Zadné dvierka

„Ako ste sa s ním spoznali?“

„Pomaly, kapitán. Ste kapitán, nie?“

„Pokojne mi hovorte Pokorný.“

„Zoznámili sme sa náhodou. A viem, že to spravil on.“

„Stále ste mi neprezradili, prečo ho udávate.“

„Osamelá žena nemá na výber. Je bezbranná a svet je zlý. Časom by ste sa aj tak dozvedeli, že to viem.“

Pokorný pokrčil plecami: „Čo navrhujete?“

Žena sa nahla nad stôl a niečo napísala. Pozrela na Pokorného a povedala: „Nezbabrite to, ide mi o život.“

Odišla. Pokorný uprene hľadel do zápisníka. Dvere sa rozleteli.

„Marek, kde si trčal?“ vybuchol Pokorný.„Ide o lúpež benzínovej pumpy. Môžeme dostať páchateľa.“

Marek vstal, nazrel do Zdenovho zápisníka a bral sa k dverám.

Už keď zavrela dvere na byte, vedela, že nie je sama.

„Ahoj, Ľuba.“

„Ahoj, Julo.“ Zhlboka vydýchla a pozrela na chlapa: „To nebol dobrý nápad.“

„V poslednom čase si so mnou dalo rande množstvo debilných nápadov.“

Pobrala sa do kuchyne. Nasledoval ju.

„Urob mi kávu. Možno som sem nemal prísť, no nedošla si na dohodnuté miesto.“

Tvrdo naňho pozrela.

„Nemohla som. Všade policajti, nechápeš? Stačí jeden chybný krok…“

„A kde si trčala?“

Mala na jazyku výhovorku, no rozpustila ju v horúcich slinách od kávy.

„Na polícii.“

Chlap vyskočil. Pištoľ v ruke sa mu triasla: „Zabijem ťa,“ precedil cez zuby.

„Čo strečkuješ? Predvolanie. Niekto im o nás zaspieval.“

„Nie je možné. Čo si im na to?“

Pokrčila plecami. Pištoľ neodložil, len si ju oprel o koleno.

„Celá tá pumpa bol omyl. Nemali sme to robiť.“

Vybuchol: ,,To mi hovor! Veď to bol tvoj nápad."

„Chcela som nám pomôcť.“

„Drž hubu!“ rozkričal sa. Opäť na ňu namieril pištoľ. Od čiernej diery nemohla odtrhnúť zrak.„Upokoj sa. Spravili sme nejaké chyby, no máme ešte šancu. Zdrhneme…“

Zasmial sa: „Moja milá, na to zabudni.“

„Prečo?“

,,Končíme. Neverím ti."

„To nesmieš.“

„Sklapni! Nepoznám jediný dôvod na to, aby som ti dôveroval.“

„Robíš chybu.“

Podišiel k nej, zdvihol ruku s pištoľou a zabodol jej hlaveň do čela. Zacítila chlad kovu. Rozboleli ju svaly na krku.

„Neskúšaj ma podviesť. Dostanem prachy, budeš žiť. Druhú alternatívu ani nechci počuť.“

Nechcela. Namiesto toho počula kroky na schodisku a zvonček. Až keď zaznel druhý raz, otvorila oči.

O čo ide?"

Prešli k dverám. Najprv nazrel do priezoru on, potom ona. Odkradli sa do obývačky.

Pokorný chcel znovu zazvoniť, keď ho Marek predbehol a päsťou zatrieskal na dvere.

„Neblázni!“

Ovčiarik pokrčil plecami, z bytu zaznel výstrel. Vrhli sa na dvere a plecami ich vyrazili.

Videli ženu, ako stojí rozkročená nad mužským telom, v ruke sa jej trasie pištoľ a má rozšírené oči. Marek sa sklonil, otočil chlapa a skúšal mu tep. Potom pozrel na kolegu.

„To je ten z benzínovej pumpy?“

Prudko prikývla, oči nechala aj naďalej rozšírené, ako by sa to pri mŕtvole patrilo.

„Ako vás našiel?“

Pokrčila plecami.

„Ohrozoval vás?“

Až teraz oči privrela. Pokorný k nej pristúpil, zachytil ju a preniesol do kresla. Z ruky jej vypadla pištoľ.

„Upokojte sa, všetko je v poriadku.“

Na chvíľu zdvihla viečka: ,„Keď to hovoríte vy,“ zašepkala a pred svetom sa skryla pod spustené mihalnice.

Nepočula, ako policajti telefonujú, nevidela ani lekára, ako zabezpečovali stopy, ako odniesli telo. Celý čas sa za žalúziami mihalníc maznala s bankovkami. S každou jednotlivo. A že ich bolo veľa! Celá tržba z lúpeže na benzínovej pumpe čakala iba na ňu.