Jablko nepadá
"Dedo nerád strácal slová. Ešte aj bežne používané obraty skracoval, často až za hranicu zrozumiteľnosti."
Onedlho ticho oslávim pre svet bezvýznamné, no pre mňa veľmi zásadné jubileum, nedožité stodesiate narodeniny môjho deda Jozefa Pišťanka.
Listujem si v rodinnom albume, manželka mi nazerá cez plece. Prekvapí ju strohý, ba priam urputný výraz, ktorý má môj dedo takmer na všetkých starých fotografiách. Z môjho rozprávania si o ňom vytvorila celkom iný dojem. Vysvetľujem, že fotografovanie v tých časoch nebolo úplne bežným zážitkom. Veď aj dnes, keď fotografujete pri nejakej rodinnej príležitosti, máte problém presvedčiť najbližších, aby stále nezízali do objektívu, aby si vás vôbec nevšímali, pretože najlepšie fotografie sú také, keď objekt fotografa vôbec nevníma. V prvých dekádach 20. storočia bolo fotografovanie čímsi nevšedným, navyše tie dlhé expozičné časy, ťažko sa niekto mohol tváriť prirodzene a uvoľnene.
K cudzím ľuďom bol dedo Jozef naozaj občas strohý. Asi sa to naučil pri otravných opilcoch, s ktorými musel ako bratislavský čašník a neskôr vedúci dedinského pohostinstva v Devínskej Novej Vsi deň čo deň prichádzať do styku. Kým ich neskoro večer po záverečnej všetkých povyhadzoval z krčmy, trvalo to.
Dedo nerád strácal slová. Ešte aj bežne používané obraty skracoval, často až za hranicu zrozumiteľnosti. Iba ja som mu dakedy rozumel.
Keď ma napríklad chcel varovať pred príliš veľkým nadšením z čohokoľvek, často hovorieval: „Nie je všetko, čo sa blyští!“
A keď som trebárs niečo vyparatil a bál som sa neprimeraného trestu od mojej hysterickej matky, upokojoval ma: „Neboj sa, žiadna kaša sa neje horúca!“
A keď bláznivý Lojzko K., ktorý býval na našej chodbe so svojimi staručkými rodičmi, robil doma bordel, takže sa to rozliehalo po celom dome, dedo si len vzdychol: „Jablko nepadá.“
Keď som bol malé dieťa, vôbec som si neuvedomoval, že dedovým prísloviam vždy čosi chýbalo. Naopak, keď som vstúpil do života a počul som tie múdra od cudzích ľudí v kompletnej, nezostrihanej podobe, mal som stále pocit, že je v nich čosi navyše.
A keď už bol dedo po treťom infarkte a zasa mu raz prišlo zle a čakali sme spolu vo voňavom tieni ozrutných líp pred naším činžiakom na sanitku, ktorá ho mala odviezť do nemocnice, pozrel na mňa a povedal: „Nechcem maľovať na stenu, Petrík, ale teraz sa asi dlhšie neuvidíme.“
A veru, už nikdy sme sa nevideli.