Zlatíčka

Prešiel do veľkej miestnosti a posadil sa. Siahol do vrecka na nohaviciach a do dlane si nasypal trocha prášku, ktorý si potom pomaly nasypal do úst. Začal pozorovať svoje zlatíčka, ako im v duchu vravel, no vzápätí sa mu na tvári zjavil výraz hrôzy. Jedno zo zlatíčok už nebolo medzi živými. Rázne sa postavil. Je čas napraviť krivdu, blyslo mu hlavou.

Viktor sa nevedel pohnúť z miesta. Za posledný mesiac to bola už štvrtá vražda a tri si boli príliš podobné, aby pustil z hlavy podozrenie na sériového vraha.

„Mala iba devätnásť,“ poznamenal Martin pri pohľade na fotografiu mladej ženy, ktorú našli s podrezaným hrdlom v podchode na sídlisku. Tretia vražda mala s predošlými dvoma viacero spoločných znakov. Vždy šlo o mladú ženu, vždy šlo o rovnaký spôsob vraždy a páchateľ vždy na obeti zanechal znak.

„Také nájdeš na stovkách áut,“ povedal Martin, keď videl, ako Viktor sústredene hľadí na značku vraha, ktorou bol symbol ryby. „Je to znak kresťanov, samolepky predávajú na každej pumpe.“

Ale prečo vrah zanechával symbol kresťanstva pri činoch, ktoré si s touto vierou priamo odporujú? Šieste prikázanie Desatora predsa hovorí jasnou rečou: Nezabiješ!

„Asi máme do činenia s náboženským šialencom. Veľmi nebezpečným šialencom,“ skonštatoval Viktor.

„Dobrý večer, môžem poprosiť taxík pred reštauráciu Laterna?“

„Na aké meno to bude?“ ozvalo sa v mobile.

„Jana.“

„Počkajte, prosím,“ odvetil hlas a Jana počula, ako sa operátorka taxislužby cez vysielačku snaží spojiť s taxikármi. „Je mi ľúto, nemám nič voľné,“ ozvalo sa z mobilu po chvíli.

Jana zlostne vypla mobil. To bola už štvrtá taxislužba, ktorá nemala nič voľné. A potom nariekajú, že nemajú prácu, pomyslela si v duchu. Rozhodla sa, že pôjde domov pešo. Síce mrzlo, ale dalo sa to vydržať. Zamierila na chodník pri ceste a vzápätí zabočila do úzkej uličky medzi panelákmi. V mraze je lepšie ísť skratkou, pomyslela si.

Po niekoľkých metroch čosi začula. Obzrela sa, ale vzápätí pocítila prudké stisnutie a krátku ostrú bolesť na krku. Potom už zacítila len niečo teplé, valiace sa jej na hruď a svet sa odrazu ponoril do tmy. A to bolo posledný vnem jej života.

„Štvrtá!“ zúril Viktor. „A my nemáme absolútne nič!“

Preverili desiatku podozrivých, ktorých vytypovali ako možných páchateľov vrážd. Neúspešne.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere a vzápätí vstúpil technik z kriminalistického laboratória. „Toto by vás mohlo zaujímať,“ povedal a položil na stôl plastové vrecko. Vnútri bola akási tmavá zmes. „Našli to pri poslednej obeti,“ dodal technik.

Viktor s Martinom pozreli na vrecko a potom spýtavo na technika.

„Je to krmivo. Špeciálne krmivo pre istý druh okrasných rýb. Dá sa kúpiť len cez internet.“

Zrazu akoby sa ľady pohli. Viktorovi sa podarilo zistiť, že tento druh krmiva si v poslednom období objednali len traja zákazníci. Prvých dvoch vylúčili hneď na začiatku.

Bol spokojný. Jeho zlatíčka si plávali vo vode. Bol schopný sledovať ich hodiny, mal ich rád ako vlastné deti. Vznášali sa vo vode, ich telá hrali dúhovými farbami a boli také pokojné… nasypal si do úst to, čo vzápätí ponúkol aj im. Bol akoby v inom svete. Vo svete pokoja a vznášania sa medzi vodnými rastlinami.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Prekvapený vstal a otvoril. Zbadal dvoch mužov, ktorí mu ukázali nejaký odznak. Narýchlo si ešte stihol nasypať do úst trocha tej dobroty a pokojne nastavil ruky, na ktorých vzápätí cvakli putá.