Nohavice

Emil vybuchol: „A kto je na vine? S mojím podielom sa nezadrhneš, to ti prisahám.“

Jano Snopko vystúpil a popreťahoval si telo. Do úst strčil cigaretu. Emil Bartoš otvoril na aute dvere: „Čo tu hľadáš? Ponáhľam sa.“

Jano sa naňho usmial: „Krásne miesto. Pozemky dostaneme lacno, postavíme hotel…“

„Hovno a nie hotel. Furt máš veľké oči,“ vrčal Emil.

Vytiahol sa z auta a zbehol po hrádzi k vode. Rozopol si nohavice. Nevidel, ako sa Jano škodoradostne usmial a z vrecka namiesto zapaľovača vytiahol pištoľ s tlmičom. Pokojne zamieril na spoločníkovu hlavu a dva razy potiahol spúšť. Zbraň zakašľala.

Rukami si držal rozopnuté nohavice a bez toho, aby vykonal malú potrebu, zrútil sa do vody. Konečne si Snopko pripálil cigaretu. Poťahoval a pozoroval telo, ktoré spodné prúdy pomaly vliekli od hrádze do stredu nádrže. Nemohol sa toho pohľadu nasýtiť.

Prebralo ho až škriekanie vrán. Rútil sa po hlavnej ceste, nerozmýšľal kam ide, hlavná vec, že sa vzďaľoval a postupne ho to upokojovalo. Vedel, že Bartošová sa nebude chcieť venovať podnikaniu, a tak sa manželovho podielu vo firme s radosťou zbaví.

Po osemdesiatich kilometroch sa zastavil. Našiel starý prítokový kanál. Zbraň vyutieral a zahodil. Počul, ako čľupla.

Na cintoríne sa ľudia tlačili medzi hrobmi. Prišli sa rozlúčiť všetci, čo Emila poznali a mnohí zo zvedavosti. Medzi smútočnými hosťami stál aj Ján Snopko. Stál vedľa vdovy. Rozlúčka bola dojímavá, bolestivá a na Snopkov vkus pridlhá. Vedel, že keď rakvu zasypú, jeho šance narastú. Bolo veľmi komplikované získať povolenie na exhumáciu.

Medzi smútočných hostí sa vtisli aj Zdeno Pokorný a Marek Ovčiarik. Dobehli v poslednej chvíli. Po obrade sa pridali k ostatným a kondolovali vdove a jej deťom. Ľudia postupne odchádzali. Pri bráne cintorína sa Zdeno predral k Janovi Snopkovi.

„Prepáčte, pán Snopko.“

Prekvapený pozrel na kriminalistov: „Vy? Čo ešte chcete. Už ste ma vypočúvali. Mám alibi. Čakajú ma na kare.“

„Ľutujem, musíte s nami.“

„Lenže ja kar platím. Bol to môj priateľ.“

Marek sa neudržal: „O čo vám ide? O rezne či o peniaze? Predpokladám, že o druhé. Nebojte, pošlú vám faktúru.“

„A keď nepôjdem?“

Zdeno pokrútil hlavou: „Budete musieť. Ste zatknutý.“

Nasadli do policajného auta. Jano mal čas sa spamätať.

„Chápem. Máte na krku vraždu, chcete si zaslúžiť plat, tak to na niekoho zhodíte a fakty prispôsobíte.“

Marek zatínal zuby. Sedel vzadu vedľa Snopka. Už minuli aj posledné prekvapené tváre smútočných hostí.

„Pán Snopko, vraždu má na krku zvyčajne vrah. A fakty nie sú šľapky, aby robili to, čo si kto zmyslí.“

„Pán je učiteľ?“

„Pán je nasratý vyšetrovateľ.“

„Pánova vec.“

„Pán nosí široké nohavice.“

„Pán nebude impotentný.“

„Prečo vy chodíte v úzkych?“

Zdeno sa zasmial: „Dokonca aj teraz máte také.“

„No a čo. Je to azda zločin?“

„Nie, nie je, lenže takto okrem impotencie nesú úzke nohavice aj iné riziká.“

„Áno? Môžete mi prezradiť aké?“

„Napríklad, že na mobile schovanom vo vrecku sa nedopatrením stlačia klávesy… Zdeno, nechceš nám niečo pustiť?“

„Čerstvo napálené cédečko z Bartošovho záznamníka. Krátke, ale zaujímavé.“

Jano Snopko počul svoj hlas, počul aj Emila, výstrely, dodatočne zistil, že sa potom aj zasmial. Teraz už na smiech nemyslel.