Smoliar a macher

Väčšiu časť života prežil vo väzení za nespočetné množstvo krádeží, rodina ho odvrhla a kamarátov v podstate tiež nemal. Nerátajúc príležitostných v krčme. Pracovať nikdy nepracoval.

„Nebudem predsa muklovať na voláku súkromnú riť,“ vravel v krčme nad poldecákom príležitostnému kamarátovi, o ktorom vedel len toľko, že sa volá Jožo a že pije borovičku.

„A čo teda robíš?“ spýtal sa Jožo.

„Som odborník na zháňanie vecí,“ odvetil Ičo, tajuplne sa zatváril a hrkol do seba trocha piva. „Zoženiem ti bársčo. Alebo vybavím. Keď zaplatíš.“

Jožo sa zamyslel, objednal ešte dve borovičky a dohodli sa.

Viktor s Martinom prišli na stavenisko nového obchodného centra spolu. Vyskočili z auta a rýchlym tempom zamierili k hlúčiku ľudí, ktorí postávali neďaleko veľkého bagra. Hlúčik tvorili robotníci zo stavby, ktorí zarazene hľadeli do jamy. V jame už bol fotograf z kriminálky a pri jej okraji stálo zopár technikov.

„Pekná masakra,“ prehodil jeden z nich smerom k Viktorovi. Ten pozrel dole a zdúpnel.

Mŕtve telo patrilo jeho priateľke Monike.

Ičo prišiel na dohodnuté miesto vopred. Bol nadšený, že sa mu podaril taký parádny kšeft. Obďaleč zastalo veľké tmavé auto a vystúpil z neho statný chlap. Do tváre mu nebolo dobre vidno, pretože jednak bola tma a navyše mal chlap tmavé okuliare a šiltovku stiahnutú do čela. Ičo cítil, ako si ho chlap premeriava a znervóznel.

„Všetko v poriadku?“

„A… áno…“ zajachtal Ičo. „Kde je Jožo?“

Chlap siahol do vrecka a vybral hrubú obálku.

„Dvadsať litrov. Taká bola dohoda.“

Ičo trasúcou sa rukou vzal obálku a nazrel do nej. Hrubý zväzok päťstoeuroviek ho upokojil. Chlap sa obrátil a rezko odišiel.

Identifikovať vraha nebolo príliš zložité. Stopy DNA, ktoré mala obeť za nechtami, patrili starej známej firme, ktorú na kriminálke dobre poznali.

„Ičo predsa nikdy nebol na násilné veci,“ čudoval sa Martin. „Ukradnúť dokázal skoro všetko, ale prečo by zabíjal?“

„Jedine pre prachy,“ poznamenal ktosi.

Nešťastný zlodej a teraz aj podozrivý z vraždy – smoliar Ičo – sedel v zadržiavacej cele. Výsluch bol v jeho prípade bežnou fraškou – prostredie väzenia, kde vyrastal a strávil takmer celý život, ho nakódovalo tak, aby zatĺkal aj nos medzi očami.

Ale prokurátor viac nepotreboval. DNA bude stačiť na to, aby ho usvedčil z vraždy, a tak sa prípad oficiálne uzavrel.

„Vieš, jak som sa cítil?“ hovoril s predstieranou hrôzou všemocný mafián Mitko. „Ako handra. A musel som chľastať tú skurvenú borovičku a oblečenie mi smrdelo jak hovno. A on furt – neboj, Jožo, ja to zariadim, len či máš toľko peňazí…“

„Ale bolo to geniálne, najať toho kreténa, nikdy na to neprídu a ten chudák si posedí v base do konca života,“ vravel statný chlapík, ktorý sedel oproti Mitkovi v jednej z luxusných izieb veľkej vily, kde mal Mitko hlavný stan.

„Keď si mu dával tie prachy, mal si mu povedať, nech si rýchlo užije,“ pokračoval Mitko.

Odrazu sa rozleteli dvere a okná a na oboch mierilo asi dvadsať hlavní samopalov, ktoré držali v rukách kukláči. Vzápätí vošiel Viktor. Mitko naňho arogantne pozrel.

„Čo tu robíte za cirkus?“ rozčúlene zvrieskol.

„Zatýkam ťa za objednávku vraždy, Mitko. Je koniec.“

„Čo je to za blbosť?! Toto ťa vyjde draho, hnusný fízel…“ nedokončil, pretože Viktor vytiahol čosi z vrecka a zamával mu tým. Mitko spoznal svoje drahé hodinky, ktoré kdesi nedávno zapatrošil. Aspoň si tak myslel.

„Si hlupák, Mitko. A Ičo, ten je na krádeže naozaj macher.“