Stretnutia
Celý život sa s niekým schádzame a rozchádzame. Je o tom hŕba napísaných kníh a množstvo nakrútených filmov. Aj v populárnej hudbe sa často spieva o stretnutiach a rozchodoch. Stretávajú sa a rozchádzajú nielen milenci a partneri, ale aj priatelia, kamaráti, kolegovia, známi.
Niekedy dlhé roky so sebou nesieme živú spomienku na krásnu spolucestujúcu v kupé, ktorá mala taký zvláštny žiarivý úsmev, vystupovala v Brne a už nikdy sa o nej nič viac nedozvieme. A čo tí dvaja starší britskí manželia, ktorých som pred jedenástimi rokmi stretol na palube poloprázdneho Jumbo Jetu spoločnosti Qantas na ceste z Bangkoku do Sydney?
Predebatovali sme spolu celý let, po prílete sme sa pri batožinovom páse srdečne rozlúčili a ja na nich dodnes myslím. Ako sa im darí? Žijú ešte? Sú obidvaja zdraví? Podarí sa aj mne s mojou ženou zostarnúť do takej príjemnej podoby?
Každodenné náhodné stretnutia nás niečím obdaria, ale silnejším impulzom býva, keď nás s niekým osud zvedie dokopy na dlhší, hoci konečný čas.
Napríklad taká škola. O rok budeme mať stretávku zo základnej školy po 35 rokoch. Vychodil som základnú školu v mieste svojho rodiska a dnešného bydliska. Veľká časť bývalých spolužiačok a spolužiakov tu dodnes žije; stretávame sa na ulici, v obchode, niekedy v krčme. Nie sme si až takí vzácni.
A predsa sa v pravidelných intervaloch takmer všetci schádzame na stretávke. Ako keby sme si chceli donekonečna predlžovať tie svetlé slnečné dni z júna 1975, keď v škole už o nič nešlo, vlastne sme sa len tak flákali v triedach – a do našej radosti, že to už máme za sebou, sa miešal aj trpkosladký smútok, že už nič nebude tak ako doteraz.
Sú to už takmer tri desaťročia, čo som bol na vojne, a od tých čias som niekoľko ráz oľutoval, že neexistuje niečo také, ako „vojenské stretávky“. Naposledy, keď som si na internete prečítal seriál niečích spomienok na základnú vojenskú službu v Československej ľudovej armáde.
Moje spomienky sa rozbehli. Niežeby sa mi vo vojenskom útvare 5963 v Lešanoch pri Prahe tak hrozne páčilo, ale páčili sa mi niektorí ľudia, s ktorými som spolu pomocou humoru a nadhľadu čelil stupidite okolia. Okrem úplných idiotov som tam totiž spoznal aj fajn ľudí. A občas, keď mám pod vplyvom počasia a tlaku a vnútorného rozpoloženia sentimentálnejšiu náladu, tak si predstavujem, čo dnes asi robia moji bývalí spolubojovníci z vojny.
Ako sa vám dnes darí, kamaráti Rajter, Jedlička, Bačík, Ondriáš, Lyzak, Bastl, Petrovič, Kolesa, Daubner, Wengrynskij, Smák, Košík, Bujárek, Nagy, Hodan, Kraus, Sládeček, Pokorný, Kralina, Bouček, Stránský a ďalší? Žijete všetci? Ste zdraví? Nemôžem povedať, že by ste mi bohvieako v mojom živote chýbali, možno by sme si dokonca po všetkých tých rokoch už ani nemali čo povedať. Ale občas ma pochytí chuť vypiť s vami pohár piva ako za starých čias.