Z divadla: Návody
Už od rána ma sprevádzali podobné slová: vráť sa, nemám kam ísť, bez teba som nič, mal by si prísť, nemám nádej. Naliehavé apely, ktoré do éteru vysielali emotívne podfarbené hlasy slovenských speváčok.
Útočili na mňa z neviditeľných reproduktorov obchodného domu, o niečo neskôr z rádia šoféra autobusu a podvečer ešte aj doma. Agresívne ako PR duchovného tmára, ktorý sa ženskému podvedomiu pokútnym spôsobom pokúša vštepiť návod, ako v sebe pozliepať, oživiť a živiť obeť. Obeť vlastných sklamaní a prehier. Obeť mužskej neschopnosti nezištne milovať.
Skončilo sa to až večer. V divadle. Lebo skvelá Zuzana Kronerová alias Shirley Valentine z rovnomennej divadelnej hry sa za obeť nepovažuje. A pritom tiež disponuje nadbytkom stavebného materiálu na vybudovanie múru zatrpknutosti – mladosť a zaľúbenosť sú dávno fuč, rovnako ako nadšenie zo zariaďovania nového bytu a z plodenia, rodenia a vychovávania detí.
Navyše, Shirley nemá o sebe dobrú mienku, veď už od detstva sa považuje za priemernú, nezaujímavú. Medzi spolužiačkami i mužmi.
Ale len do chvíle, keď konečne urobí, čo skutočne chce. More, stolík na pláži, pohár vína a olivy, milostná avantúra. A tam kdesi, medzi týmito proprietami, to, čo Shirley hľadá – zrnká sebavedomia. Návod na ich ryžovanie dopraje nielen sebe, ale aj každému, kto pozorne počúva. Až sa mi nechce veriť, že všetka tá ženská múdrosť pochádza od muža, autora hry Willyho Russella.