Turistická veľmoc Slovensko?
Občas sa v tlači stretnem s názormi, že Slovensko je prekrásna krajina príťažlivá pre zahraničných turistov. A že solventní cudzinci robia fatálnu chybu, keď namiesto toho, aby húfne navštevovali Slovensko a obdivovali jeho prírodné i umelé krásy a tvorivosť nášho mierumilovného a pohostinného ľudu, radšej jazdia obdivovať prírodné a umelé krásy a tvorivosť ľudu povedzme do Rakúska alebo Švajčiarska. Ba - čo je ešte potupnejšie - ešte aj do Česka, zdá sa, jazdia turisti radšej ako k nám.
Vo Švajčiarsku som nikdy nebol a Rakúsko tiež veľmi nepoznám. Ale s Českom vrátane Moravy mám dlhoročné skúsenosti. A tak úplne chápem, prečo sa tam turista cíti lepšie. Turisticky atraktívna krajina totiž nie sú len malebné hory a čisté jazerá a rieky, s pietou udržiavané historické mestá, hrady, zámky a iné pamiatky. Turista sa chce trebárs aj niekde slušne najesť a napiť. A nemať pritom pocit, že ho derú z kože.
Rozhodne by som si nedovolil poprieť, že Slovensko je krásna krajina. Ale to dnes už nikoho nezaujíma, ak nemá štandard, na aký je zvyknutý z domu. Takže, hoci si z celého srdca želám, aby sa to tu hemžilo zahraničnými turistami, najmä tie malebné hladové doliny, triezvo sa zároveň pýtam: a načo by sem tí turisti šli?
Mne by to, úprimne povedané, ani na um nezišlo. Nedokážem si predstaviť motiváciu turistu z Francúzska, Nemecka, Anglicka, Talianska či Španielska, ktorý by opustil domov, ale nie kamsi smerom na juh, k Stredozemnému moru, ale na upotené, dusné Slovensko. Výstrednosť? Túžba aspoň na chvíľu si oddýchnuť od tvárí a nepríjemných hrdelných hlasov mohamedánskych imigrantov?
Možno si len namýšľam, že všetci turisti túžia po čistote a pohodlí, tak ako po tom túžim ja, keď som na dovolenke. Niekto má možno rád zapchaté hajzle, iný zasa zasmradnuté lôžkoviny a ďalší možno ucvrnkáva od rozkoše, keď mu odutá servírka, ktorá je odutá preto, lebo chcela byť herečkou, prinesie studenú polievku a teplé pivo.
Musí to byť veru silná motivácia, zízať niekde na črpáky či múzeum bryndze a potom sa nechať zdierať amatérskymi hoteliermi či personálom reštaurácie, keď ich predstavy o európskom štandarde sú prinajmenšom svojrázne a aj tak radšej obsluhujú miestnych mafiánov. Aj tam, kde sa človek stretne s úslužným a pozorným personálom, je tá úslužnosť a pozornosť neraz taká akási vtieravá, prehnaná, zdeformovaná, miestami až nevhodná. Príliš osobná.
Akoby tu chýbal cit pre mieru a odstup. Azda to tkvie v tom, že Slováci si vplyvom svojej mentality zamieňajú pohostinnosť a profesionálnu úslužnosť. Pohostinnosť je fajn, pokiaľ ide o priateľov, ale turisti majú svojich priateľov doma. V turistických destináciách kdekoľvek na svete sa na nejakú (vždy do istej miery zaväzujúcu) pohostinnosť môžu zvysoka vykašľať. Očakávajú obyčajnú neosobnú profesionalitu bez zbytočných výkyvov.