O čase: Spievanky
Ľudia spievajú oddávna. Okrem iného spev umožňuje poriadne sa rozdýchať. Aj, akoby mimochodom, vysloviť nahlas veci, ktoré by inak boli neprípustné. Dokáže posilniť tímového ducha. Navodiť atmosféru. Veselú, bojovnú aj slávnostnú.
Ľudia oddávna spievajú vtedy, keď majú chuť, a spievajú si to, čo sa im chce. Samozrejme, všeličo sa dá robiť na rozkaz. Ale kým nútené práce môžu mať aspoň istý praktický zmysel, vynucovanie spevu je otvoreným príznakom nezmyselného svojvoľného zásahu proti osobnej slobode. A jeho parodovanie patrí k prejavom rebélie.
V súčasnej vláde máme stranu, ktorej sa nepozdáva frekvencia spievania hymny a požaduje zaviesť ju do škôl minimálne raz za týždeň. Štátna hymna je piesňou určenou pre výnimočné a slávnostné príležitosti. Viem si predstaviť, že pre niektorých predstaviteľov Slovenskej národnej strany boli pondelky a azda aj iné dni strávené v škole naozaj výnimočnými udalosťami. Vzletné slová predsedu, že návrh môže prekážať len tým, „ktorí sú neni vlastenci“, by tomu nasvedčovali.
Nútené spievanie, či už ako výchova k vlastenectvu alebo k internacionalizmu, má na našom území bohatú tradíciu. Našťastie netreba čakať, či nám Drahoslav Machala napíše aj spevník, pretože hymnických piesní máme toľko, že by vystačili na niekoľko mesiacov.
Napríklad v ružomberskom vydavateľstve Jána Páričku už roku 1919 pochopili, čo národu treba, a vydali Piesne slobodného Slovenska. Povedomý text „Kde domov môj?“ relokalizovali tam „kde sa pnie Kriváňa hlava, kde bystrý Váh spod skál vstáva…“ Pripomenuli aj pieseň Jura Bullu o Bratislave, kde síce „zapadla Slávov sláva“, ale „od Uralu až hen k Balkánu“ im „krásne zory vzplanú“, a to vrátane územia, kde „vlna Labom hučí“ a „Tatra strmá čučí“.
Z neznámych dôvodov nezaradili Chalupkovu Kráľohoľskú s populárnym dvojverším „Bôh do krivdy hromom a junák guľami“.
Vyriešili aj zásadný problém, čo s hymnou, ktorá tvrdí, že to dobré ešte len príde. Aktualizovali ju jednoducho a geniálne: „Nad Tatrou sa už viac neblýska a nehrmí, ale slnko svieti na slovenské deti a na Kriváň strmý“, „To Slovensko vstalo, putá si strhalo, spadli už okovy, nastal život nový, ožilo čo spalo“ a tak ďalej.
Tento nápad dávam do pozornosti. Veď ako by to vyzeralo, aby povinne nastúpené detiská vyspevovali papalášom rovno do očí svoju nádej, že sa raz aj „oni stratia“. Ešte by ich to začalo baviť. (A pieseň „Nepi Jano, nepiii vooooduuuu“ načim rovno vyhlásiť za protištátnu.)