Z plátna: Babička
Emancipácia pre každého symbolizuje niečo iné. Môže to byť napríklad prekonávanie mýtu, že iba muži si môžu nájsť o niekoľko rokov mladšiu partnerku. Môže však také niečo fungovať? Môže.
Dôkazom mal byť slovenský dokumentárny film Babička. Mal byť. Podľa mňa mu uškodila už prezentácia, ktorá sa zamerala na zdôrazňovanie slova škandalózny. To vždy zaváňa pózou. A tú z filmu nevyvetrali ani občasné rozpaky a detská úprimnosť hlavnej hrdinky Tamary, zrelej ženy, ktorá prostredníctvom inzerátu hľadala o niekoľko desaťročí mladšieho milenca.
Tak veľmi som jej držala palce! Verila som, že presvedčí. Ale… Namiesto jej divokej ženskej radosti z dobrodružstva som sa dočkala prehlbujúcej sa pasivity. Namiesto katarzie prišla depresia.
Záverečný dojem? Smútok. Z trucpodniku. Tamara akoby všetky tie anabázy nepodnikala kvôli sebe. Pretože jedinou satisfakciou, trčiacou do vzduchu ako torzo potopenej lode, zostal obraz jej posledného partnera – starnúceho seladóna – žobrajúceho o sex.
Toto malo Tamaru oslobodiť? To, že sa jej expartneri dozvedeli o avantúrach s mladými milencami? Obávam sa, že takto sa skôr o niečo viac priblížila k obrazu babičky, zatrpknutej a presvedčenej, že tento svet jej už nemá čo ponúknuť.