Podmienené reflexy
Slovákov posledné týždne stmeľujú podobné problémy i radosti – prázdniny. Vo väčšine rodín sa riešilo, čo s voľným časom či kam deponovať deti, keď si rodičia nemôžu vziať dovolenku. Ja si počas prázdnin navyše ešte overujem, či fungujú moje podmienené reflexy. Rodičovské, nie tie, čo nútili slintať Pavlovových psov.
Začína sa to podobne: niekoľko dní pred prázdninami nadšene plánujem a pátram po akciách, atrakciách, ktoré by dokázali zaujať naše deti a ktoré by sme boli ochotní, bez ujmy na fyzickom či psychickom zdraví, absolvovať aj my rodičia.
Najskôr je všetko skvelé, nadchýna ma intenzívna blízkosť pri rannom leňošení, pri výdatných raňajkách, obedoch, večeriach, prechádzkach, výletoch, hrách a filmoch. Po niekoľkých dňoch, napríklad pri päťdesiatej prvej repríze pexesa, sa pristihnem pri tom, že ma opúšťa hráčska vášeň a prestávam ostražito striehnuť, či kôpky kartičiek spoluhráčov rastú rýchlejšie ako tie predo mnou.
Mohutnejšia vlna potvrdzujúca nástup podmienených reflexov sa prevalí na ďalší deň. Napríklad vtedy, keď kráčajúc lesnou cestou venujem viac pozornosti vyhýbaniu sa kalužiam a bahnu, ako naliatym pukom na kríkoch bazy, klíčiacim áronom a frenetickým výkrikom mojich detí, ktoré objavili ďalší blyšťavý kameň (vo vreckách ich majú zo dve kilá), ďalšiu rozkvitnutú snežienku (už opäť ich chcú, napriek zákazu, šklbať), stopy srnky (nafotené na desiatkach záberov), spadnutý prehnitý strom (kúsky kôry s cestičkami po drevokaznom hmyze zaplnili ruksak).
V tej chvíli sa v mojom podvedomí samovoľne a spoľahlivo zapína autopilot. On zodpovedá za to, že navonok stále pôsobím ako pokojná a spokojná matka, ktorá podchvíľou povzbudzuje sebavedomie svojich neskutočne aktívnych a vynaliezavých mláďat slovami ako „fíha, no toto, pekné, výborne, vidím, áno, počúvam“, ale pritom sa v duchu prelaďujem na povinnosti, ktoré sa mi nevyhnú po skončení prázdnin (a na ktoré sa po toľkom leňošení mimoriadne teším).
Viem, podmienené reflexy nie sú večné, postupne vyhasínajú. Respektíve prebehnú na druhú stranu barikády, čiže na stranu našich detí, ktoré rastú a dospievajú. A v prítomnosti svojich starnúcich rodičov čoraz častejšie spúšťajú autopilota a čoraz častejšie používajú slová ako „áno, samozrejme, hm, uhm…“