Antika pre začiatočníkov
Nejako sa nám ten starý kontinent otriasa a vo všeličom pripomína kulisy antickej drámy. Dokonca so scénickými efektmi. Obyčajná islandská sopka nevyjadrila iba hnev bohov, ktorí sa v antike radi miešali smrteľníkom do životov, ale preskúšala aj praktickú odolnosť našej civilizácie: stačí trochu zadymiť a ľudstvo stojí na mieste. Sedí na kufroch a nadáva. A zvyšok, čo ostal doma, nostalgicky spomína na kone a ťavy. Na časy, keď sa rýchlosť cestovania spomalila a prietok zážitkov zvýšil. Vedeli ste, kadiaľ idete, ako tam voňajú kvety a chutia jedlá. Čo sa na palube lietadla nedá zistiť, pretože tam je jedno, nad čím letíte. Aj tak vám ponúknu na plastovej tácke kura na karí alebo lasagne, ktoré si budete napichovať na vidličku, ktorej zuby sa rozchádzajú ako nohy narodeného poníka, a vám nenapadne nič iné, ako rozmýšľať, kde súdruhovia z NDR urobili chybu?
Väčšina antických drám je o vojnách a sporoch a z Grécka, kolísky civilizácie, sa dnes po tisícročiach oblúkom vracia na náš prestarnutý kontinent zasa trochu antického umenia. To, či štatistické údaje udatných Aténčanov luhali, to nechám iným komentárom, no je mi jasné, že luhá sa aj inde, až sa z papiera práši. Niektoré štáty matky Európy luhajú s takým šarmom, že sa na to dlho nepríde, niektoré zasa tak nápadne, že vonku je hneď antická dráma. Napĺňa ma nádejou, že naša malá krajina, ktorá v minulosti nezrodila svetových dramatikov, je iba krajinou Palárikov, Urbánkov a Tajovských. U nich sa síce tiež hrá o mamone a pozemkoch, ale je to orosené humorom nášho ľudu a nik pri tom nezomrie, lebo sa všetci pomeria. Preto verím, že naša štatistika luhá len tak ľahučko, po našom, ako keď do fujarky fúkneš a že Slovensko na tom nebude tak zle. To antické drámy, to je iná kvalita: krv, zmar, oheň, smrť.
Antické divadlo tretieho tisícročia ukázalo ešte čosi – Európska únia je pragmatický spolok obchodníkov, ktorí chvíľu skúsili kšeftovať spoločne. Nespája ich, žiaľ, žiadna vyššia idea, nijaká solidarita či nebodaj láska, aj keď sa nás o tom prerastený Europarlament snaží presvedčiť. Ani nijaká emócia, nič, čo by len o malíček prečnievalo nad pozície Účelu, Výnosu a Prosperity. Ibaže v danej chvíli je to najlepšie možné spoločenstvo. Jeho nedokonalosť je nedokonalosťou demokracie – mimochodom tiež gréckeho vynálezu – má chyby, ale nikto nič lepšie zatiaľ nevymyslel. Problém je len v tom, že sme nečakali, že sa to tak rýchlo pokašle.
Začíname končiť. Čo končí – a bude to dúfam trvať ešte aspoň storočie – približne viem. Ale čo začína a do čoho rastú moje deti, o tom nemám šajnu. Nejaký ma teda aj obchádza, ale rýchlo robím – pšc! Aby som nemusel rozmýšľať.