Sklenená izba
Mám rád Brno, pretože sa v ňom industriálna architektúra prepletá so stavbami minulých storočí, "veľkostne", je mi akurát, zato Prahu "veľkostne" nemusím, i keď je mi blízka iným, v Brne hrajú dve dôležité divadlá môjho života, Husa na provázku a Hadivadlo, pre posledné menované som práve napísal hru a považujem si to za česť, pri Brne som bol rok na socíkovej vojne, dnes mi tam študuje dcéra, teda dosť dôvodov na kúpenie si románu Simona Mawera, ktorý pod názvom Skleněný pokoj vydala Kniha Zlín.
Je to príbeh hádam najslávnejšej modernistickej stavby bývalého Československa, brnianskej vily Tugendhat a predovšetkým príbeh jej obyvateľov, židovsko-kresťanských manželov, ktorí si ju dali postaviť na mieru v slohu vtedy šokujúcom a ktorí ju v nacistickej epizóde našich dejín, zvanej Protektorát, museli opustiť. Príbeh domu a príbeh rodiny priemyselníka Landauera (mená sú fiktívne, i keď v románe sa mihnú vtedajší umelci) je príbehom malého štátu, ktorého súčasťou sme boli aj my.
Pri prejave britského ministerského predsedu, ktorý v knihe počúvame očami a ktorý zdôvodňuje, že kvôli lokálnym sporom vo vzdialenom miništátiku predsa Británia nepôjde do vojny, mrazí aj dnes. Román je zároveň trojuholníkom lásky Viktora Landauera, jeho manželky a jeho milenky, židovskej utečenky Kati, ktorá sa stane žartom osudu opatrovateľkou ich detí. Po Gottlande Poliaka Szczygiela je to v krátkom čase druhá kniha o minulosti Československa, napísaná cudzincom z odstupu, akého my sami nie sme vždy schopní. Všetko čítame/vidíme ako za sklom akvária: privátnu drámu životov, verejnú tragédiu krajiny a nad tým všetkým trvalú krásu jednej vily, ktorú odporúčam navštíviť v rámci letnej turistiky aspoň tak ako prečítanie tohto románu.