Veni, vidi, vici
Návod je jednoduchý: Človek, presvedčený, že jeho najväčším tromfom je schopnosť chrliť a zrozumiteľne reťaziť slová do súvislého textu, sa jedného dňa cíti nesvoj. Náhle si pripadá nedocenený alebo nepochopený, to záleží na hĺbke frustrácie.
Dôležité je, aby našiel aspoň jeden závažný dôvod, pre ktorý sa rozhodne. Prenajať či predať byt, usporiadať rozlúčkový večierok, z ktorého sa napokon väčšina pozvaných vykrúti pre neodkladné povinnosti. Toto človeka utvrdí v tom, že sa rozhodol správne. Odísť. Za prvé či desiate hranice najbližšieho štátu. Napokon hamletovské vajatanie v jeho situácii prakticky neexistuje, človek je realista, sediac na kufroch v prázdnom byte si uvedomuje, že už len stornovanie letenky… A tak odcestuje.
Najskôr sa jeho adaptácia na nové prostredie odmeriava na minúty, hodiny. Úspechom je, keď čas začína plynúť po týždňoch. To už je človek zorientovaný. Dokonca si začína užívať. Nové chute, vône, zbiera tie esencie, aby ich raz zhutnil do textu knihy. Vtedy si uvedomí, že jeho voľba nového prostredia vôbec nebola náhodná. Ide o akési nevybavené účty. Človek pookreje. Odrazu sa cíti medzníkom. Dejinným! V jeho rukách je česť národa. Vlastného i toho, čo mu ponúkol azyl. A návod je jednoduchý – prísť, vidieť, ohovoriť. Napriek tomu oceňujem brilantný štýl Stephena Clarka. Vo svojej knihe Merde! bojuje s Francúzmi, ktorí tvrdia, že Angličania zabíjajú jahňa dvakrát: na bitúnku a potom v kuchyni. To dokáže naštvať!