Horiaci lampión
Opäť sa blíži mesiac, ktorý si moja generácia spája s lampiónmi. Kvôli tomu, že kedysi dávno v jednom ruskom meste vystrelili z krížnika a naštvaní a hladní chudáci dobyli chabo bránené sídlo cárskej vlády, sme rok čo rok oslavovali. Nosili sa rozsvietené lampióny. Krížnik mal krásne meno podľa rímskej bohyne ranných zôr Aurory, no pre moju generáciu bude naveky synonymom temna, ktoré prinieslo svetu teror nevídaný, kým ho nevyvážili Nemci s Adolfom.
Samozrejme, lampióny sú v tom nevinne, ako nevinne do toho spadli milióny ľudí. Lampióny vzor 1960 boli obyčajné papierové harmoniky. Niektorí z nás však mali lampióny čínske. Nádherné draky a zubaté slnká, nie, to neboli slnká, to boli planúce oči a hrivy bájnych netvorov, ktoré socialistický realizmus nad našimi hlavami toleroval iba preto, že pochádzali z komunistickej Číny. Keď som pred pár dňami dočítal román americkej Číňanky Yiyun Li Úbožiaci, vybavil sa mi práve taký lampión. A horel.
Úbožiaci je jedna z najsilnejších kníh, aké som za ostatný rok čítal. Opisuje malé čínske mesto v období relatívneho pokoja po kultúrnej revolúcii. Už ho neterorizujú gardy mladých maoistov, ktorí hádžu do ohňa hodvábne blúzky svojich matiek a perá Parker vlastných otcov, aby z ich duší vymazali akékoľvek buržoázne pokušenia. Mesto teraz súdi bývalú revolucionárku Ku šan a odsúdi ju na smrť, pretože pochybovala a premýšľala. Pochybovala o revolúcii. Súčasťou jej popravy je aj to, že jej zaživa vyberú obličky pre zomierajúceho starého politika. A aby nemohla kričať, pretnú jej hlasivky. Popravenú, ktorú mesto nenávidelo za to, čo v kultúrnej revolúcii narobila, teraz prostí ľudia začínajú ľutovať. Dokonca sa odvážia na tichý protest a pokúsia sa očistiť meno mŕtvej. Mimoriadne farebný svet malých postáv a mlčiacich ľudí, svet sklonených hláv a tajnej polície nie je o päťdesiatych rokoch, ako by sme si mysleli, ale je čínskym svetom roku 1979, rokom takzvanej Pekinskej jari, keď sa zdalo politické oteplenie na dosah.
Keď čítam tento román, napadá mi kacírska myšlienka, že komunisti v Československu síce páchali nechutné zverstvá, ale na kvality čínskych súdruhov, chvalabohu, nedorástli. Krutosť zrejme rastie s množstvom populácie. Veľa ľudí, veľa materiálu. Veľa životov, nijaká cena jedinca. Je to román o krajine, v ktorej ešte v roku 1989 na Námestí nebeského pokoja vojaci tankami rozdrvili stovky protestujúcich študentov, ktorých šťastnejší kolegovia vrátane autora týchto riadkov iba pár tisíc kilometrov ďalej odušu zvonili kľúčmi. V žiadnom prípade nezľahčujem naše obete komunizmu, len pripomínam, že komunista ako taký, ako biologický druh, ako duchovný species, že komunista dušou sa nemôže nikdy zmeniť a že jeho klony stále žijú aj tu a zasahujú do aktívnej politiky. A nezmenia sa ani prevtelené do zapáleného národniara či populistického sociálneho demokrata. Lampióny stále horia.